Slovenský rekordér v počte olympijských účastí, štyridsiatnik Erik Vlček: Pri pádlovaní ma nič nebolí
Na chrbát mu pribudol štvrtý krížik a predsa sa drží v špičke. Aj ako 40-ročný dokáže zdolávať dvadsaťročných. Vraví, že vek športovcov nikdy neriešil. Rýchlostný kanoista ERIK VLČEK s rekordnými šiestimi účasťami na olympijských hrách, ozdobenými štyrmi cennými kovmi z OH, k tomu desaťnásobný majster sveta a jedenásťnásobný majster Európy, je stále muž zo železa a nie ten, čo patrí do starého železa. Dokazuje to aj v prebiehajúcej sezóne.
Pre časopis OLYMPIC.sk jar/leto 2022, ktorý vyšiel 21. júna, s Erikom Vlčekom pripravil rozhovor Ladislav Harsányi.
ERIK VLČEK
Narodil sa 29. decembra 1981 v Komárne. Do minikajaka si sadol prvý raz ako sedemročný. Po juniorskom titule majstra sveta v K2 na 1000 m v roku 1999 s Richardom Riszdorferom naštartoval mimoriadne úspešnú seniorskú kariéru. Zúčastnil sa na šiestich olympijských hrách, so ziskom dvoch strieborných (Peking 2008, Rio de Janeiro 2016) a dvoch bronzových medailí (Atény 2004, Tokio 2020), všetky v K4. Je desaťnásobný majster sveta a jedenásťnásobný majster Európy v rýchlostnej kanoistike. Z vrcholných podujatí má dohromady 42 medaílí – z OH má zbierku 0-2-2, z MS 10-3-4 a z ME 11-7-3.
Príbehov „dlhovekých“, mimoriadne úspešných pretekárov, aký píšete vy, by sme našli v športe niekoľko, ale nie je vás veľa. Môžeme spomenúť napríklad hokejistov Zdena Cháru alebo Jaromíra Jágra, či vášho obľúbenca z amerického futbalu Toma Bradyho… Inšpirujete sa aj inými športovcami, ktorí sa dokázali udržať vo svetovej špičke podobne dlho ako vy?
Ja som vek športovcov nikdy neriešil. Nikdy som sa na to nepozeral tak, že kto má koľko rokov, ako dlho sa športu venuje. Nevnímal som to týmto spôsobom. Až dovtedy, kým mi ostatní nezačali pripomínať, že mnohí pretekári okolo mňa už prestali jazdiť a prichádzajú stále noví a noví. Vtedy som si začal uvedomovať, že som starší ako ostatní, oveľa starší ako oni, najstarší. Nerozlišujem športovcov podľa veku, evidujem niektorých z môjho ročníka, ale z rovesníkov nachádzam veľmi málo takých, ktorí stále pôsobia vo vrcholovom športe. Napríklad tenista Roger Federer je rovnako ako ja ročník 1981 a tiež to ešte nezabalil. Tom Brady nedávno ohlásil, že končí, ale potom zmenil rozhodnutie a ešte ako 44-ročný sa na to cíti.
ÚSPECHY AKO HNACÍ MOTOR
Predsa len, vy štyridsiatnici – vrcholoví športovci, musíte mať niečo spoločné, že ste to tak dlho vydržali na najvyššej úrovni. Viete nájsť spoločného menovateľa?
Podľa mňa nás poháňali dopredu úspechy. A určite sme mali aj šťastie, že sa nám vyhýbali zranenia. Pretože ak sa športovec vážnejšie zraní, potom je na zvážení, že či sa mu ešte vyplatí zahrávať sa so zdravím, znova sa do toho pustiť a či si vôbec verí, že sa dokáže vrátiť. V roku 2020 som síce jedno vážne zranenie utrpel, ale veril som, že to zvládnem a bude to dobré. Pravda, keď som sa dozvedel, že musím na operáciu, bol to pre mňa šok. Dovtedy ma žiadna komplikovaná zdravotná patália nepostihla, tak sa mi zrútil svet. Mal som šťastie v tom, že koleno nie je pri kanoistike najviac namáhanou časťou tela. Ak by sa mi to stalo trebárs ako futbalistovi či bežcovi, ktorý nohu oveľa viac zaťažuje, pravdepodobne by to v tomto veku už znamenalo definitívny koniec. Našťastie, počas celej kariéry som sa vyhol operácii ramien, ktoré v mojom športe zohrávajú kľúčovú funkciu.
Aj vo vašom športe nájdeme podobného vytrvalca ako vy. Je ním nemecký kajakár Ronald Rauhe, váš rovesník, ktorý vlani zavŕšil svoju kariéru olympijským zlatom na prahu svojej štyridsiatky. V rovnakom čase ste začali žať úspechy v juniorských kategóriách. On je 16-násobný majster sveta, vy desaťnásobný, obaja ste boli na šiestich olympiádach. Poznáte sa bližšie?
Keďže sme sa nikdy nestretli v rámci sústredení, dôvernejšie sme sa nespoznali. On sa viac špecializoval na päťstovku, ja na kilometer, takže sme proti sebe veľmi nesúťažili. Myslím si, že on by nevydržal pri kanoistike tak dlho ako ja, ale zahralo mu do kariet, že sa päťstovka stala olympijskou disciplínou. Ak by zostal v rámci K4 „kilák“, na tokijskú olympiádu by s najväčšou pravdepodobnosťou nešiel. Skončil by už po Riu. V porovnaní so mnou to mal ľahšie. Ja som sa musel preorientovať z jednej trate na druhú vo vysokom veku. A tak máme obaja na konte po šesť olympiád, ale on je na nich úspešnejší. Na rozdiel od neho však pokračujem, takže aspoň v tomto mám nad ním navrch (smiech).
Čo vás ťahá prakticky každý deň do lodenice, neustále podstupovať tréningovú drinu? Sám ste sa vyjadrili, že medaily už pre vás nehrajú v tejto fáze kariéry prioritnú úlohu. Koniec koncov, máte ich plné vitríny...
Stále ma baví trénovať, udržiavať sa v kondícii, ísť na tréning. Neprestajne som v tomto kolobehu. Po olympiáde som si chcel skúsiť, na čo vôbec mám a či vôbec na to mám. Keby to už vonkoncom nešlo, nesilil by som to. Pred sezónou som si nedával, a ani momentálne si nedávam, dlhodobé ciele. Chcel som byť užitočným sparingpartnerom hlavne pre Adama Boteka, dobre si spolu zatrénovať, možno mu ešte odovzdať nejaké skúsenosti, pomôcť mu zlepšovať sa. Myslím si, že sa mi to darí, ale, samozrejme, nezlepšuje sa iba vďaka mne. Dúfam, že som mu aspoň trocha pomohol, a tým aj on pomohol mne. Je mladší a ja sa pri ňom cítim tiež mladšie.
MENEJ NIE JE VIAC
K tréningovej práci ste mali vždy taký prístup, že ste si ešte sám pridávali, než by ste uberali. Je to stále tak, alebo predsa len sa s pribúdajúcimi rokmi miernite?
Myslím si, že som typ športovca, ktorého stále treba krotiť. Mám v hlave zafixované, že čím viac tréningu, tým lepšie. Ťažko sa mi upúšťa od tejto myšlienky. Stále s tým bojujem. Ale už sa snažím na to ísť viac s rozumom, odhadnúť, čo ešte má význam a čo je pre mňa už zbytočné. Stále však nemám pocit v tréningu, že menej môže byť aj viac.
Telo je však v tomto veku už opotrebovanejšie, žiada si viac času na regeneráciu, rehabilitáciu. Takže venujete tomu zvýšenú pozornosť?
Samozrejme, že človeka začne bolieť raz toto, raz hento, tak sa tým treba viac zaoberať a riešiť rehabilitácie. Ja už tiež trochu viac cítim rameno, lakeť, a podobné veci. Paradox je, že keď si sadnem do kajaka, pri pádlovaní ma nič nebolí. Zaujímavé: pri športe, ktorý robím tak strašne dlho, ma nič nebolí. Keď však idem do posilňovne, je to iné. Istý čas ma tak bolel lakeť, že ma to limitovalo. Ani na začiatku tejto sezóny som si nebol istý tým, ako mi to pôjde. Nie som však ten typ, čo by sa vzdal hneď pri prvej prekážke. Keď človek chce, vie prekonať veľa vecí, vie sa vynájsť. V mojom prípade to bolo hlavne o tom.
Neboli ste nervózny z toho, že vás niečo obmedzovalo?
Pred desiatimi rokmi by som z toho bol určite nervóznejší. Teraz som to bral, že takto to je a treba sa s tým vyrovnať. A keď sa to podarí a pôjde mi to, bude super. Už sa k tomu staviam tak, že nemám čo stratiť. Aj na tréning idem uvoľnenejší. Možno teraz je to moja výhoda, že dokážem pretekať bez stresu. Aj keď stále vo mne je, že chcem vyhrávať a podávať dobré výkony, dosahovať dobré časy aj na tréningoch. Už to však nie je úplná priorita. Možno je fajn, že som sa takto nastavil a azda aj vďaka tomu to ešte ide a funguje. Aj následky zranení, čo som mal, sa zlepšujú, dávam sa dokopy. Zase som o niečo múdrejší, človek sa stále niečo naučí. Platí to počas celej kariéry.
ROBIŤ DOBRÉ ROZHODNUTIA
Koniec vašej aktívnej športovej kariéry ešte nie je na programe dňa. Popritom však naberáte prvé funkcionárske ostrohy ako člen výkonného výboru sekcie hladkých vôd Slovenskej kanoistiky. Ako sa v tejto pozícii cítite? Je funkcionárska činnosť jednou z možností vášho smerovania, keď kajak definitívne necháte v lodenici?
Vo výkonnom výbore sme výborný kolektív, všetci zanietení pre tento šport. Dobre sa nám spolupracuje, nezažívam dramatické konfliktné situácie. Stále sa ešte iba oťukávam. Zisťujem, ako to celé funguje, jednotlivé mechanizmy ako to beží nielen zo strany pretekára, ale aj z druhej strany. Baví ma podieľať sa na rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú náš šport, byť pri tom. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Rád by som robil dobré rozhodnutia a bol prínosom pre tento šport z pozície funkcionára.
Nedostávate sa pri hlasovaní do konfliktu záujmov? Napríklad pri nomináciách, v ktorých stále figurujete ako pretekár...
Ak by pri hlasovaní išlo konkrétne o moje meno, určite by som sa zdržal hlasovania. Ale napríklad pri nomináciách ide o väčší kolektív, schvaľuje sa v podstate en bloc. Takže som sa ešte nedostal do situácie, že by sa rozhodovalo čisto o mne.
Viete si v budúcnosti predstaviť funkcionársku prácu v širšom meradle, na vyššej úrovni, napríklad v Medzinárodnej kanoistickej federácii (ICF) alebo Európskej kanoistickej asociácii (ECA), prípadne na olympijskej pôde? Ste komunikatívny, jazykovo dobre vybavený, rozhľadený nielen v rámci športu...
Keby prišla príležitosť, neodmietal by som to. Rád sa učím nové veci, rád sa vzdelávam, spoznávam nových ľudí, rozprávam sa s nimi o rôznej problematike. Myslím si, že som v športe dosť dlho na to, že aby som o ňom niečo vedel. Takže určite by som sa tomu nebránil.
MEDZI SOÓSOM A LIKÉROM
Zatiaľ vás to neťahá k trénerstvu. Môže sa to ešte časom zmeniť?
Možno sa to zmení... Nie je trénerstvo ako trénerstvo. Je to náročné povolanie, vyžaduje si veľa času. Ale vedel by som si predstaviť, že by som bol tréner, aj dobrý tréner. Myslím si, že by som vedel poradiť pretekárom hlavne z technickej stránky a veľa vecí vylepšiť.
Bavilo by vás to viac s deťmi alebo skôr s „hotovými“ pretekármi?
S deťmi nie. Cítim sa trochu na viac, než aby som učil iba základy. Predstavujem si niečo komplexnejšie, keď by niekto potreboval takúto pomoc. Myslím si, že by som dokázal pomôcť odstraňovať malé nedostatky najmä technického charakteru.
Ak by ste pracovali ako tréner, aký by ste boli typ? Nemyslíme si, že diktátorský...
Skôr by som zvolil liberálnejší prístup, ale viem byť aj tvrdý. Bol by som tvrdší ako Tibi báči (Soós) a mäkší ako Peter Likér. Takže niečo medzi nimi.
Vyskúšali ste si aj prácu televízneho spolukomentátora, bolo to vlani v rámci majstrovstiev sveta v rýchlostnej kanoistike v Kodani, kde ste neštartovali. Aká to bola pre vás skúsenosť? Vedeli by ste si predstaviť takéto niečo aj na pravidelnej báze?
Bola to super skúsenosť. Príjemná, dobre som sa cítil za komentátorským mikrofónom. Vedel by som si to predstaviť aj do budúcnosti, ale potreboval by som viac skúseností, praxe s komentovaním. Myslím, že by som sa dokázal aj v tomto zlepšovať.
Vaša mama sa po prenose s úsmevom vyjadrila, že druhý Karol Polák z vás asi nebude... Ale nazdávame sa, že ako odborný komentátor by ste boli veľmi dobrý.
Sám by som si netrúfol celý prenos odkomentovať, to chce úplne iné skúsenosti, trocha viac sa s tým zaoberať. Na to som zatiaľ nemal ani čas, ani príležitosť. Ale ako odborný komentátor, hovoria tomu aj expert, s tým by som nemal problém.
ZNOVU SOM SA NABIL ENERGIOU
V aktuálnej sezóne ste sa vybrali cestou „kádvojky“ spolu s Adamom Botekom. Aká je vaša doterajšia spolupráca s ním v jednej lodi?
Celá ,kádvojka´ vyplynula zo situácie, ktorá nastala v K4. Nechystali sme sa na to, že to bude naša hlavná disciplína. Nepripravovali sme sa na to počas prípravného obdobia špeciálne, išli sme singla, až tesne pred kvalifikačnými pretekmi sme si sadli spolu do lode a absolvovali zopár tréningov. Neľutujem však, že takto fungujem s Adamom. Sme kamaráti a s kým dobre vychádzate a dobre sa vám trénujete, s tým sa aj dobre sedí v lodi. Nie je to však záruka, že tá loď pôjde aj rýchlo. Bol som zvedavý, na čo budeme mať. Vedel som, že doma máme silnú konkurenciu a že to nebude jednoduché. Nemali sme čo stratiť, mohli sme len získať. Sama Baláža s Denisom Myšákom sme dokázali zdolať v K2 na prvých kvalifikačných pretekoch a aj na Svetovom pohári v Račiciach sme skončili lepšie. Je to pre nás povzbudenie.
Ste rád, že ste si spolu sadli s Adamom do K2?
Viem, že to ešte nie je ideálne, veľa sme v nej nesedeli, učíme sa každou jazdou, spoznávame jeden druhého. Musím spoznať, čo vyhovuje jemu, on zase, ako ja robím niektoré veci. Prvotný pocit, keď sme si sadli prvý raz do lode, bol fajn. Nebolo potrebné riešiť nejaké veľké korekcie, čo bolo veľmi dôležité. Treba už len doladiť štýl pretekania. Svetový pohár v Račiciach bol z tohto pohľadu výborná príležitosť. Mali sme tri ostré štarty. Šesť rozjázd, 53 lodí, ,nadupaná´ disciplína. Už v rozjazde sme museli ísť solídne, finále, samozrejme, nadoraz. V ňom sme trochu zaexperimentovali, skúšali sme si inú taktiku. V strede trate sme trocha zvoľnili, aby sme ušetrili sily na finiš. Úplne nám to nesadlo, poučili sme sa. Sme zase o niečo múdrejší a tešíme sa na ďalšie preteky.
Užívam si to. Znovu je to tak, že život vás o niečo oberie, hodí vám nejaké polená pod nohy a sťaží situáciu. Keď to však človek nevzdá a ostane dobre naladený, motivovaný, ako keby vám to život vrátil inou formou. Viacmenej sme boli k tomu donútení, ale ja si to vcelku pochvaľujem. Znova som sa nabil energiou, opäť mám motiváciu do sezóny, možno aj do ďalšej. Znova mám chuť do toho ísť s úplným odhodlaním a dokázať, že ešte nepatrím do starého železa.
EŠTE SOM NEREZIGNOVAL
Je verejným tajomstvom, že už pred Tokiom väčšina mladej posádky olympijskej „káštvorky“ si predstavovala jej ideálne zloženie bez vás. Tréneri boli na vážkach a svoje miesto ste si vybojovali veľmi ťažko na poslednú chvíľu. Po olympiáde sa zmenil aj „pomer trénerských síl“ pri K4 medzi vaším trénerom Petrom Likérom a Andrejom Wiebauerom, ktorý v nej má troch adeptov – svojich zverencov. Vo svetle týchto udalostí a okolností, je to vaša dočasná „odluka“ od K4 alebo už definitívna?
Tréner Andrej Wiebauer sa jasne vyjadril, akú má víziu, kam chce smerovať so svojimi chlapcami. Ja do tej vízie už nezapadám. Chápem, že štyridsaťročného je ľahšie odpísať ako podporiť. Do istej miery chápem i to, že k trom chalanom už so skúsenosťami z K4 bude hľadať štvrtého mladého, síce pomalšieho, ale s ambíciami, potenciálom do budúcnosti. Takisto dokážem pochopiť, keď je tréner ambiciózny, veľmi ambiciózny. Nemal by však byť zahľadený do svojich zverencov, lebo potom je to ako rodičovský syndróm: aj keď je moje dieťa horšie, chcem, aby sedelo v tom kajaku.
Peter Likér je jeden z mála trénerov, ktorým záleží na tom, aby kajak šiel čo najrýchlejšie a nie to, aby čím viac jeho zverencov sedelo v lodi. My by sme podobným štýlom tiež vedeli poskladať štvorkajak. Máme Ákosa Gacsala, je tam Adam, ja, tiež by sme mohli povedať, že hľadáme už iba jedného do partie. A nemyslím si, že by sme boli horší ako oni. Načo však robiť niečo nasilu a čo nie je najlepšie riešenie? Som rád, že som v kvalifikácii skončil na druhom mieste hneď za Adamom, a tak v „kádvojke“ nesedí najlepší so šiestym.
Takže definitívne ste to nevzdali?
Športovci zväčša balia kariéru tesne po olympiáde. Ja som to už prešvihol. Baví ma to, pôjdem na sústredenie, jedno, druhé, spravím všetko, aby som s mladými držal krok. A zatiaľ im stačím. Nie je dôvod prestať. Tak ľahko im to nedám.
Ak je to teda takto, dovoľte jednu „kvízovú“ otázku: Erik Vlček pôjde na olympiádu 2024 do Paríža: po a/ ako pretekár, po b/ako funkcionár, po c/ako divák? Ktorú odpoveď by ste zakrúžkovali?
Je to ešte veľmi ďaleko. Ak by som na to mal odpovedať teraz, bolo by to „céčko“. Radšej by som však radšej cestoval do Paríža ako športovec. Nemám však rád silné vyhlásenia a nebudem tvrdiť, že tam pôjdem. Keby som mal 30 alebo 35, bolo by to iné. Hoci mi ľudia hádžu stále viac polien pod nohu, ešte som nerezignoval.
Laureát Krištáľového krídla
Erik Vlček si nedávno prevzal prestížne ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii šport za rok 2021. Ako sa dozvedel, že ju získal a ako si ho cení?
„Bola to už moja tretia nominácia na túto cenu. Hovorí sa, že do tretice všetko dobré a mne to vyšlo. Vážil som si však už aj to, že ma tretíkrát nominovali, aj s tým som bol spokojný. Samozrejme, veľmi sa teším, že som dostal toto ocenenie, no aj keby sa to nestalo, nebol by som vyslovene sklamaný. Všetci nominovaní sú extra trieda. V predchádzajúcich dvoch prípadoch, keď som bol v nominácii, vyhrali Matej Tóth, resp. Petra Vlhová, obom som túto cenu dožičil.
Do poslednej chvíle som nevedel, komu pripadne ocenenie, organizátori to držali v tajnosti. V čase slávnostného vyhlasovania som sa nachádzal na sústredení v USA a pozeral som ho cez stream. Práve keď išli vyťahovať meno z obálky s menom víťaza v kategórii šport, obraz sa zasekol, oneskoril... Krátko nato mi telefonovala manželka a od nej som sa dozvedel, že som sa stal laureátom Krištáľového krídla.
Veľmi si vážim toto ocenenie, ktoré je síce za šport, ale má aj spoločenský rozmer, veď sa ním oceňujú významné osobnosti v rôznych dôležitých oblastiach života. Mrzí ma, že som si nemohol prevziať cenu osobne v rámci vyhlasovania. Podujatie má dobrú atmosféru, mal som možnosť zažiť to dvakrát a cítil som sa na ňom príjemne. Je zákon schválnosti, že vtedy som nevyhral, a keď som mal prebrať ocenenie, tak som tam nemohol byť. To mi je ľúto.“
