Tréner brankárov Peter Kosa: Verím, že príde generácia, ktorá do počtu našich gólmanov v NHL prehovorí
Peter Kosa je trénerom brankárov v Dukle Trenčín, pôsobí aj pri juniorských reprezentáciách Slovenska. V rozhovore sme sa zhovárali o mentálnej príprave brankárov, náročnosti brankárskeho povolania, ale aj o univerzitnej ceste, ktorou sa vydáva čoraz viac slovenských brankárov.
Čo hovoríte na výkony slovenských reprezentantov do 18 rokov pri postupe do elitnej kategórie MS?
Samozrejme, očakávania boli veľmi veľké. Cieľ bol postúpiť, čo sa podarilo. Pri neúčasti niektorých top hráčov získali nominovaní hráči cenné skúsenosti zo svetového podujatia, ktoré budú v budúcnosti potrebovať. Hrať pred plným hľadiskom bolo pre mnohých niečo nové, ale chlapci si atmosféru užívali.
Aký výkon v Piešťanoch podľa vás podali brankári?
Od Hlinka Gretzky Cup sme mali jednotku v podobe Rasťa Eliáša. Jeho výkony držali celé mužstvo. V poslednom zápase sme dali priestor Patrikovi Jurčákovi. V zápase s Kazachstanom dostal jeden nešťastný gól - to bolo jediné negatívum. Po psychickej stránke to bol veľmi ťažký turnaj, keďže iný cieľ ako postup sme si nepripúšťali. Spokojnosť s ich výkonmi bola maximálna.
Oslávte s nami počas mája a júna Olympijský deň. Slovenský olympijský a športový výbor využíva Olympijský deň ako príležitosť na to, aby motivoval ľudí k vykonávaniu čo i len tých najjednoduchších aktivít, aby boli viac fyzicky aktívni. Aj malý pohyb sa počíta!
Plné tribúny počas šampionátu do 18 rokov boli aj vďaka bronzovej jazde hokejistov v Pekingu.
Určite. Verím, že ten „boom” tu opäť je a vydrží čo najdlhšie. Slovenský zväz ľadového hokeja nám vytvoril výborné podmienky a zorganizoval turnaj na špičkovej úrovni. Vďaka všetkým zainteresovaným sme si všetci mohli zažiť neskutočnú atmosféru na plnom štadióne.
Vždy, keď majú slovenskí hokejisti úspech, musí im dobre zachytať brankár - inak to nebolo ani teraz.
Je to tak v každom tíme. Či sú to zápasy o Stanley Cup, majstrovstvá sveta, olympijské hry. Brankár má veľký vplyv a je "game changer" v samotných zápasoch, turnajoch či sezóne. Áno, potrebujete aj strelca, pokiaľ však nemáte dobrého brankára, tak úspech neurobíte.
Ako tento fakt vnímajú samotní brankári? Nie je to pre nich príliš stresujúce?
Veľa ľudí sa pozerá na to, ako brankár zareaguje, keď dostane gól. Menej sa však pozerá na to, čo ten brankár zažíva, keď urobí famózny zákrok, alebo chytí čistú gólovú šancu. Emócie potrebuje držať bokom, ale musí „byť v zápase". Byť v stave „flow”. To je to najdôležitejšie, čo brankár potrebuje. Keď je v takomto stave, zrazu je všetko pomalšie, jeho zákroky sú viac automatické. Potom z ničoho nič podvedome vytiahne nejaký famózny zákrok.
Dá sa niečo takéto naučiť, alebo sa s tým musí brankár viac-menej narodiť?
Takúto otázku si kladie veľmi veľa trénerov brankárov po celom svete. Je to o skúsenosti a veľkosti brankára ako vie ovládať svoje myšlienky a telesné schopnosti. Niektorí brankári majú aj svoje zvyky a rituály, horšie je pokiaľ sa uchýlia k poverčivosti. Mentálne nástroje a dychové cvičenia sú pomôcky, ktoré brankára môžu taktiež dostať do takéhoto stavu.
Tlak na výkon brankárov je obrovský. Ako s nimi riešite túto tému?
V športe sa teraz veľa hovorí o tom, aby bol športovec nielen telesne, ale aj mentálne zdravý. To je veľká téma. Potrebujeme udržať ten obrovský tlak moderného športu v nejakej rozumnej miere. Predovšetkým deťom ponechajme radosť, vášeň, emócie zo športu. Snažme sa netlačiť na výsledky. Zamerajme sa na proces výchovy športovca a súčasťou procesu je aj prehra, hnev či krivda. Ale buďme deťom tým správnym sprievodcom na ceste k vrcholovému športu.
Pripravujú na Slovensku brankárov aj po mentálnej stránke?
V našej brankárskej komunite sa to snažíme riešiť. Potrebujeme mentálnych koučov, potrebujeme ľudí so skúsenosťami, aby sa dokázali rozprávať s brankármi a vedeli im pomôcť prekonávať nástrahy, ktoré sa takisto v športe vyskytujú. A u tých mladších aj s ich rodičmi. Stále je to iba šport a snažíme sa im hovoriť, že chyby sú prirodzené a sú súčasťou procesu. Všetci by chceli vyhrávať na nulu, všetci by chceli byť úspešní, no bohužiaľ, život taký zakaždým nie je. My potrebujeme u detí vytvárať hodnoty do života, rešpekt, súťaživosť, hrať fér a mať úctu k samému sebe, spoluhráčovi, protihráčovi, rozhodcovi.
Chceme, aby to chalanov hlavne bavilo a mali v tom vášeň. Pokiaľ na to prídu a uvedomia si to, budú to mať ľahšie.
Pozerá sa na tieto témy lepšie už aj staršia generácia trénerov? V ich dobe sa predsa len o veciach mentálneho zdravia nehovorilo.
Samozrejme, niekedy trénerov zaujíma len to, aby brankár chytil puk. No brankár sa k tomu musí vždy dostať, aby mohol puk chytiť, alebo vyraziť. Preto trénujeme na ľade špeciálnu techniku korčuľovania, presunov, stavania sa na puk a podobne.
Všetky zdroje, ktoré máme, sa snažíme posúvať ďalej. Ja môžem chodiť po stážach a konferenciách, no keď si to nechám v zásuvke, tak je to na nič. Naším cieľom je vzdelávať aj komunitu trénerov. A hlavne to, aby tréneri ďalej odovzdávali svojim zverencom svoje vedomosti.
Spomínali ste stáže. Ešte pred pandémiou ste boli na jednej zaujímavej stáži v zámorí. Aká to bola pre vás skúsenosť?
Stáž v Montreale bol sen, ktorý sa mi splnil. Pomohol mi Michal Krúpa, skaut pre Canadiens. Pomohli mi aj stretnutia s generálnym manažérom Marcom Bergevinom počas MS v Petrohrade a Bratislave, či na juniorskom šampionáte vo Vancouveri. Samotná stáž mi otvorila oči. Čerpal som skúsenosti a predával som ich ďalej v Trenčíne aj v projekte osemnástky.
Za pomoci mojich kontaktov som sa dostal aj na tréningy tímov, ktoré počas stáže prišli do Montrealu na zápasy. Tampa Bay, St. Louis, Minnesota, Detroit... Aj tamojší tréneri sa chcú učiť, tiež nevedia všetko. Keď som im dal materiály, ktoré nemali oni, už som bol pre nich partner a už som mal dvere otvorené ďalej. Dostal som sa aj do miestnej quebeckej televízie, hovorili sme o našich hráčoch, napríklad o Zdenovi Chárovi a Tomášovi Tatarovi. Zaujímal ich aj náš európsky klubový model a podobné veci.
Mám teraz ďalšiu víziu, vďaka Dávidovi Hrenákovi, ktorý je taký môj „nevlastný syn”, ísť do Los Angeles. Sú rôzne možnosti v zámorí ako aj v Európe, no mám svoje záväzky, či už so zväzom, alebo s klubom, takže som časovo obmedzený. Ale, samozrejme, pokiaľ sa niekam dostanem, tak to bude opäť niečo, z čoho budem čerpať ja aj ďalší ľudia okolo mňa.
Prečo bolo slovenských brankárov v NHL zatiaľ tak málo?
Svojím spôsobom je to málo. Keď si však zoberieme, koľko je na svete brankárov a koľko je miest v NHL, môžeme byť radi aj za toto. Musíme si hovoriť pozitívne veci. Pevne verím, že príde generácia, ktorá do tohto počtu prehovorí. Je to dlhá a ťažká cesta. Roman Durný, ktorý má kontrakt s Anaheimom, má dlhodobejšie zranenie. Odstavilo ho na podstatnú časť sezóny. To sú veci, ktoré človek neovplyvní. Dávid Hrenák prednedávnom podpísal kontrakt s Los Angeles Kings. Chce to veľkú vôľu, veľké sebazaprenie a vytrvalosť.
Chceli by sme chlapcov skôr smerovať nie cestou kanadskej juniorky, ale americkou. Najprv cez juniorské súťaže a následne na univerzitnú cestu, aby bol ich rozvoj dlhší a čas si môžu predĺžiť spojením štúdia a hokeja, v ktorom dostanú dostatok príležitostí. A potom v 23 rokoch môžu byť pripravení na profesionálny hokej. Týmto systémom prešli aj členovia reprezentácie Adam Húska s Matejom Tomekom a taktiež naša najúspešnejšia brankárka Zuzana Tomčíková.
Podobná vec sa podarila práve Dávidovi Hrenákovi a dnes už má zmluvu s Los Angeles Kings.
Bol som veľmi šťastný, keď sa Dávidovi podarilo podpísať zmluvu a dostal šancu na farme. Pevne verím, že si otvorí do budúcej sezóny dvere ešte viac. Táto sezóna bola opäť špecifická, covid, rôzne zranenia, obmedzenia... Umožnilo to aj šiestemu brankárovi v hierarchii klubu ísť do NHL. Možno sa mu niečo podobné podarí na budúci rok. Obetuje tomu veľa a môže byť prínosom pre klub.
Je univerzitný hokej pre brankárov ideálny aj z toho pohľadu, že predsa len môžu aktívne nastupovať do vyššieho veku? Môžu si preto dovoliť nenaskočiť do hokejového kolotoča hneď v dvadsiatke.
Takúto cestu im presne chceme ukázať. Okrem hokeja získajú vzdelanie, dospejú v prostredí, ktoré im dáva hodnoty a aj veľa kontaktov. A hokej sa nehrá len v NHL. Keď im to nevyjde v zámorí, môžu byť pre slovenský hokej prospešní aj v Európe. Prídu sem vyspelejší inteligentne aj hokejovo a môžu nám robiť radosť ďalších 10 rokov. Na budúcu sezónu má dvere do NCAA otvorené Šimon Latkóczy na univerzite Omaha – Nebraska a Ján Korec je prijatý na prestížnu univerzitu Boston College.
Prejdime na aktuálne dianie. Čo hovoríte na výber brankárov na prebiehajúci šampionát vo Fínsku? Boli to pre trénerov tri jasné voľby?
V danej chvíli a za daných okolností určite áno. Paťo Rybár mal famózny olympijský turnaj, pozícia jednotky je jasne daná. Adam Húska je veľmi sebavedomý chalan. V New York Rangers, kde pôsobí, je veľmi silná konkurencia. Veríme, že načerpal veľa skúseností, dostal šancu aj v jednom zápase NHL. V zápase proti Coloradu to možno nevyšlo podľa predstáv, no hokej a život sa nekončí. Keď bude mať vôľu a ochotu tvrdo pracovať, tak ďalšia šanca isto príde. Poznáme veľa príbehov, kedy aj 30-ročný brankár prerazil v NHL. Maťo Tomek mal veľmi dobrú prípravu a má dobrú formu. Potrebujeme, aby si chalani sadli, podporili sa a prijali dané role, ktoré im v tíme tréneri dajú.
Je náročné pre brankára byť s tímom a nenastúpiť ani na jeden zápas? Napadá mi najmä Miroslav Šimonovič, ktorý má zlatú medailu, no na MS 2002 nechytal.
Snažíme sa hovoriť mladým brankárom, že nevedia ovplyvniť rolu, ktorú im tréner dá. Vedia však ovplyvniť to, ako sa v nej budú správať. Hovoríme, buď prospešný pre tím, no neublíž sám sebe. Je to tímová hra. Nikdy nevieš, ako to bude nabudúce a nechceš, aby si mal za chrbtom niekoho, kto ti bude robiť zle. Bránka je iba jedna a iba jeden môže chytať, no je to tímový šport a potrebujeme sa podporovať.
