V Slovenskom olympijskom a športovom múzeu otvorili výstavu s desiatkami našich olympijských medailí
Vlani 19. decembra uplynulo 30 rokov od ustanovenia Slovenského olympijského výboru (SOV). Ten sa v decembri 2018 transformoval na súčasný Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV). Pri príležitosti jubilea nášho národného olympijského výboru pripravilo Slovenské a olympijské a športové múzeum (SOŠM) výstavu OLYMPIJSKÉ PRÍBEHY A EMÓCIE. Jej vernisáž sa uskutočnila vo štvrtok popoludní vo Výstavnej sieni prof. Vladimíra Černušáka v Dome športu v Bratislave. V rámci vernisáže bola do života uvedená aj rovnomenná kniha Ľubomíra Součeka (texty) a Jána Súkupa (veľká väčšina fotografií).
V múzeu je náš olympijský medailový poklad
Výstavu a knihu OLYMPIJSKÉ PRÍBEHY A EMÓCIE spája nielen rovnaký názov, ale aj rovnaké zameranie. Ich ťažiskom sú olympijské medailové úspechy slovenských športovcov v ére našej štátnej samostatnosti. To znamená od premiéry na ZOH 1994 v Lillehammeri až po ZOH 2022 v Pekingu.
Ozdobou výstavy sú olympijské medaily získané našimi športovcami. Návštevníci výstavy si môžu pozrieť drvivú väčšinu z nich – vyše štyridsať! Až na tri výnimky ide o originály, ktoré zapožičali naši medailisti. Je to teda náš ozajstný olympijský poklad!
Z doterajších pätnástich OH, resp. ZOH so slovenskou účasťou sa našinci dvanásťkrát vrátili domov so ziskom aspoň jedného cenného kovu. Na letných hrách sa im to podarilo v každom zo siedmich prípadov, na ZOH až v posledných piatich.
Za 30 rokov existencie SOV/SOŠV získali naši športovci spolu 42 olympijských medailí – 14 zlatých, 18 strieborných a 10 bronzových. Na OH je naša celková doterajšia bilancia 32 cenných kovov – 10 zlatých, 14 strieborných a 8 bronzových, na ZOH rovných 10 – 4 zlaté, 4 strieborné a 2 bronzové.
„V minulosti sme zo Slovenska vyvážali zlato, striebro či meď a teraz naši športovci z cudziny nosia zlato, striebro a bronz,“ poznamenal v príhovore k otvoreniu výstavy čestný prezident SOŠV František Chmelár.
O cenné kovy na OH či ZOH sa zaslúžilo spolu 56 športovcov s naším štátnym znakom – 50 mužov a 6 žien. Z nich jej 25 členov bronzového tímu hokejistov zo ZOH 2022 v Pekingu. V štyroch prípadoch sa o zisk olympijských kovov (0-2-2) postarali osádky našich štvorkajakov na hladkej vode (v nich sedelo spolu deväť ľudí) a v piatich (4-0-1) osádky našich deblkanoe na divokej vode (spolu štyria ľudia). V ďalších 32 prípadoch získali olympijské medaily športovci v sólových disciplínach.
Kurátorka výstavy Zdenka Letenayová o medailách: Je to súčasť kultúrneho dedičstva Slovenska
„Slovenskí športovci z éry samostatnosti fyzicky vlastnia 83 medailí, z nich väčšinu máme tu. Len štyria medailisti z individuálnych športov nám svoje medaily z rôznych príčin nezapožičali a v jednom prípade – zápasníka Musuľbesa, ktorý žije v Rusku – by bol značný problém získať ju. Žiaľ, jedna avizovaná medaila nám na vernisáži chýbala. Golfista Rory Sabbatini ju posielal zo zahraničia, ale ešte nestihla doraziť,“ hovorí kurátorka výstavy a autorka jej ideového zámeru (spoločne s kolegom Viliamom Karácsonym) Zdenka Letenayová zo Slovenského olympijského a športového múzea.
Podľa Zdenky Letenayovej je táto výstava unikátna. „Takáto výstava ešte na Slovensku nebola. Nikdy doteraz sa nepodarilo na jednom mieste vystaviť také veľké množstvo takých hodnotných artefaktov, ako sú olympijské medaily. A zrejme sa to dlho znovu nepodarí, pretože je to dosť náročný proces,“ konštatovala a zdôraznila: „Treba povedať, že olympijské medaily patri do národného kultúrneho dedičstva Slovenska, pretože šport je súčasťou kultúry.“
Kurátorku výstavu veľmi príjemne prekvapila ochota množstva našich medailistov zapožičať na výstavu ich cenné kovy. „Viacerí s tým nemali žiadny problém a postavili sa k tomu tak, že nech to ľudia vidia. Pritom tie medaily majú pre nich mimoriadnu cenu a predstavujú pre nich vrchol športovej kariéry.“
Návštevníci výstavy budú určite prekvapení, ako rozmerovo aj dizajnovo rozmanité môžu byť jednak samotné medaily, ale aj stuhy k nim a krabičky, v ktorých sú umiestnené. Hoci dizajn zadnej strany medailí z hier olympiád je daný a spája sa s antickými motívmi (od OH 2004 v Aténach čisto gréckymi), predná časť sa dosť líši a takisto aj ich priemer. Zimné olympijské medaily však majú veľmi špecifický dizajn na každých hrách.
Igor Nemeček o medailách aj o nedokončených spanilých hokejových jazdách
Z ôsmich slovenských výprav na zimných olympijských hrách počnúc ZOH 1994 v Lillehammeri bola najpočetnejšia vancouverská v roku 2010 – v súťažiach sa z nej predstavilo 72 ľudí. Prvú medailu samostatného Slovenska zo ZOH získal v Turíne 2006 snoubordista Radoslav Židek, prvú zlatú o štyri roky neskôr biatlonistka Anastasia Kuzminová. Tá si zlatú radosť zopakovala aj v Soči 2014 i v Pjongčangu 2018.
V Turíne aj vo Vancouvri našu výpravu viedol vtedajší podpredseda, neskôr viceprezident SOV a dnes čestný člen SOŠV Igor Nemeček. Ten si na vernisáži zaspomínal najprv na Turín: „O štyri roky skôr v Salt Lake City som viedol hokejovú časť našej výpravy, kde sme zažili blamáž, pretože v predturnaji sme mohli využiť len zlomok našich hviezd z NHL a do hlavného turnaja sme nepostúpili. V Turíne to bol už iný hokejový príbeh. S esami z NHL sme vyhrali základnú skupinu po sérii piatich víťazstiev. Žiaľ, vo štvrťfinále nás vyradili Česi a v noci som potom zažil expresné vybavovanie leteniek pre hráčov do zámoria.
O senzáciu sa v Turíne postaral snoubordista Rado Židek. Na úvode jeho súťaže v snoubordkrose nikto z vedenia výpravy nebol, ale keď potom postupoval ďalej až do finále, na poslednú chvíľu sme vybavovali presun do Bardonecchie, vzdialenej 1,5 hodiny do cesty. Napokon sme v Slovenskom dome mohli oslavovať nečakané striebro.“
Vo Vancouvri 2010 mohol byť ako generálny sekretár Slovenského zväzu ľadového hokeja hrdý, že sa na ZOH kvalifikoval nielen náš mužský, ale aj ženský hokejový tím. „Mužský tím sa dostal až do boja o medaily. V zápase o bronz sme nad Fínmi po dvoch tretinách viedli 3:1, ale napokon sme prehrali 3:5. Bolo to veľké sklamanie. Naopak, skvele sme obstáli v biatlone. Nasťa Kuzminová vo Whistleri vyhrala úvodné preteky na 7,5 km. Keďže Slovenský dom sme mali v dosť vzdialenom Vancouvri, miestny atašé našej výpravy Stanislav Lišiak na oslavu narýchlo vybavoval reštauráciu priamo vo Whistleri. A v horách sme potom oslavovali aj ďalšiu Nastinu medailu – striebornú, ako aj bronz Pavla Hurajta,“ zaspomínal si Igor Nemeček.
Na OH naša najväčšia výprava v Sydney, najúspešnejšie v Aténach a v Pekingu
Na hrách olympiády sa slovenské výpravy predstavili od premiéry v Atlante 1996 dovedna sedemkrát. O historickú prvú slovenskú medailu (bronzovú) sa v Atlante postaral strelec Jozef Gönci, o prvú zlatú o dva dni neskôr len 17-ročný slalomár Michal Martikán. Ten sa na stupeň víťazov v rovnakej individuálnej disciplíne (C1) postavil aj na ďalších štyroch edíciách OH, čo dokázal ako vôbec prvý športovec na svete v histórii OH!
Najpočetnejšiu výpravu vôbec Slovensko malo v Sydney 2000, kde súťažilo až 108 Slovákov. Na rozdiel od ZOH sa z „letných“ hier Slováci vždy vracali s medailami, pričom s jedinou výnimkou (Londýn 2012) bola medzi nimi vždy aj zlatá. Medailovo najúspešnejšie boli pre nás OH 2004 v Aténach (2-2-2) a v Pekingu 2008 (3-3-0). Šesť cenných kovov našich doteraz získali len tam.
Vladimír Miller sa ako vedúci výpravy v Pekingu zmenil aj na „začierňovača“
V Aténach aj v Pekingu viedol našu výpravu vtedajší podpredseda SOV a dnes čestný člen SOŠVVladimír Miller. Tiež vystúpil v rámci vernisáže. Na úvod poznamenal: „Mal som možnosť v rôznych pozíciách – najprv ako tréner, potom ako člen jury či technický delegát moderného päťboja – desaťkrát pôsobiť na OH, ale najemotívnejšie chvíle mi prinieslo práve vedenie dvoch slovenských výprav.“
V Aténach čelil Miller ešte pred otvorením veľkému problému, keď sa musel vyrovnávať s tvrdou kritikou za pozitívny dopingový prípad guliara Milana Haboráka. Odohral sa ešte niekoľko dní pred OH, ale oznámili ho v predvečer hier. „Potom sa to však rozbehlo dobrým smerom. Striebornú medailu získal môj bývalý žiak, džudista Dodo Krnáč. To ma veľmi dojalo, dokonca som mu napísal krátku básničku. Potom som prežil krásne dva dni vďaka medailovým úspechom vodných slalomárov bratov Hochschornerovcov, Eleny Kaliskej a Michala Martikána. Pre našich šampiónov sme mali nachystané červené čiapky so zlatými ornamentmi. Dostal ju odo mňa aj Martikán, ktorého meno tesne po súťaži figurovalo na prvom mieste. Potom mu však dodatočne pripísali ťuk v jednej bránke a klesol na druhé miesto. Po neuznanom proteste mi chcel čiapku vrátiť. Povedal som mu však, že si ju absolútne zaslúži.“
Z Pekingu 2008 si s úsmevom zaspomínal na nečakaný problém, ktorý ako vedúci výpravy musel riešiť aj so svojím zástupcom Romanom Bučekom. Išlo o zápasnícke dresy Davida Musuľbesa, ktoré mali po stranách trupu tri veľké „adidasové“ pásy. To bolo v rozpore so striktnými predpismi MOV o veľkosti identifikačných znakov výrobcu oblečenia. „V predvečer súťaže prišiel tréner Radion Kertanti z technickej porady s tým, že neprešli Davidove dresy. Poslali sme teda tlmočníka, nech kúpi celú sadu čiernych fixiek a s Romanom sme na každom drese pekne po dva pásy zatierali čiernymi fixkami...,“ zaspomínal si Vladimír Miller na kuriózny problém.
Danka Barteková cítila ťarchu očakávaní celého Slovenska
V Pekingu mala svoju olympijskú premiéru dnes už štvornásobná olympionička v športovej streľbe a dlhoročná členka Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Danka Barteková. Na vernisáž si preto obliekla kostým členky slovenskej výpravy z OH 2008. „Pre mňa to bol prvý kus oblečenia s olympijskými kruhmi v živote, ktorý som si skúšala,“ prezradila v príhovore, v ktorom zvýraznila výnimočnosť olympijských hier ako najuniverzálnejšieho športového podujatia na svete.
Zaspomínala si aj na svoj zisk bronzovej medaily v skeete na OH 2012 v Londýne. A otočila sa na v auditóriu prítomného bývalého prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, ktorý bol vtedy v hľadisku. „Keď som videla hlavu štátu so slovenskou vlajkou v rukách, padla na mňa ťarcha očakávaní celého Slovenska. Bolo to v nedeľu, tak som si povedala, že namiesto pretekov F1 ľuďom doma tentoraz nedeľu spríjemním ja - a aj sa mi to podarilo. Navyše ku koncu hier som uspela aj vo voľbách do komisie športovcov MOV,“ zaspomínala si Danka Barteková a dodala: „Keď som o štyri neskôr na OH v Riu de Janeiro už ako členka MOV dekorovala zlatou medailou chodca Mateja Tótha, povedala som mu: ,Maťo, celé Slovensko je teraz na Teba hrdé.“
Výstava OLYMPIJSKÉ PRÍBEHY A EMÓCIE bude vo Výstavnej sieni prof. Vladimíra Černušáka v Dome športu v Bratislave verejnosti prístupná až do 21. mája.
Uvedenie do života knihy OLYMPIJSKÉ PRÍBEHY A EMÓCIE
Viac sa o našich medailistoch a ich ceste k medailám môžete dočítať v knihe OLYMPIJSKÉ PRÍBEHY A EMÓCIE. Jej zostaviteľom a autorom textu je Ľubomír Souček, autorom veľkej väčšiny fotografií Ján Súkup. Obaja majú na svojom konte profesionálne účinkovanie zhodne na 15 edíciách OH/ZOH. Kniha predstavuje oficiálnu pamätnicu k 30. výročiu SOŠV a vydal ju BRILAND, s.r.o. Vyšla vďaka finančnej podpore Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru.
Súčasťou vernisáže rovnomennej výstavy bolo uvedenie knihy do života. Postarali sa oň naši prítomní olympijskí medailisti z éry slovenskej samostatnosti – zlatý atlét Matej Tóth, strieborný džudista Jozef Krnáč, dvakrát bronzový strelec Jozef Gönci, bronzová strelkyňa Danka Barteková a bronzový kajakár na hladkej vode Juraj Bača. Pridala sa k nim aj dvakrát strieborná športová gymnastka z československej éry Marianna Némethová-Krajčírová. Na knihu vysypali zlaté, strieborné a bronzové flitre.
Bývalý fotoreportér časopisu Štart a potom dlhoročný „dvorný“ fotograf SOV/SOŠV v agentúre Štartfoto Ján Súkup pri tejto príležitosti povedal: „Dostal som sa k olympiádam vďaka kolegovi Peťovi Pospíšilovi. Na OH som bol prvý raz v Moskve 1980, ale len ako turista s cestovnou kanceláriou – Peťo tam bol akreditovaný. Ako jediný fotograf z ČSSR som mal ísť do Los Angeles 1984, ale v dôsledku nášho bojkotu som zostal doma. Potom som bol akreditovaný až na OH v Barcelone 1992. Ale počas obdobia slovenskej samostatnosti som okrem ZOH 1994 a ZOH 2022 bol na všetkých letných aj zimných hrách. Mimoriadne emotívna pre mňa bola zlatá medaila Michala Martikána v Atlante. Bolo pre mňa cťou fotografovať dianie na olympijských hrách. Spomínam na to ako na úžasné obdobie.“
Nadviazal naňho riaditeľ mediálneho oddelenia SOŠV Ľubomír Souček, ktorý až do OH 2004 v Aténach z OH/ZOH písal pre denník Šport a potom zase pôsobil ako tlačový atašé našich výprav:
„Mal som to šťastie, že zo 42 medailí v ére našej štátnej samostatnosti som mohol naživo vidieť zisk 37 z nich. Vždy to bol emotívny a nezabudnuteľný zážitok. Samozrejme, niektoré chvíle mi utkveli v pamäti silnejšie ako iné.
Môžem vyzdvihnúť triumf len 17-ročného vodného slalomára Michala Martikána na OH 1996, kde sa postaral o vôbec prvú zlatú medailu samostatného Slovenska pod piatimi kruhmi. V eufórii z triumfu mal problém povedať súvislú vetu... Keďže som roky písal o plávaní a s Martinou Moravcovou som precestoval kus sveta, mimoriadne intenzívne som prežíval jej dve strieborné ,plavby´ v Sydney 2000. Ako rodák z Komárna som zase bol mimoriadne hrdý na to, čo dokázali naše štvorkajaky, v ktorých postupne získalo olympijské kovy až šesť Komárňanov.
Samozrejme, veľmi silné pre mňa boli aj triumfy vodných slalomárov Eleny Kaliskej, Petra a Pavla Hochchornerovcov, Ladislava a Petra Škantárovcov a znovu aj Michala Martikána, biatlonistky Anastasie Kuzminovej, atléta Mateja Tótha, strelkyne Zuzany Rehák Štefečekovej, či naposledy zjazdárky Petry Vlhovej. Ale vlastne na každú slovenskú medailu, ktorej zisk som mohol sledovať na vlastné oči, mám živé spomienky,“ uviedol.
Kniha OLYMPIJSKÉ PRÍBEHY A EMÓCIE je dostupná v kníhkupectvách a na ich e-shopoch.
