Športové aktuality
9 min. čítania

Reprezentačný tréner sánkarov Ján Harniš: Všetko je len o chcení

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Martin Baumann

Ján Harniš trénuje slovenskú sánkarskú reprezentáciu, ktorá zaznamenala úspešný vstup do novej sezóny. Štafeta sa v pretekoch Svetového pohára v rakúskom Innsbrucku umiestila na piatom mieste. Harniš štartoval ako pretekár na zimných olympijských hrách (ZOH) v kanadskom Vancouveri 2010, kde s Branislavom Regecom obsadil 11. priečku v pretekoch dvojsedadlových saní. Trénersky sa úspešne predstavil na ZOH v Pjongčangu 2018 a na tohtoročných zimných olympijských hrách mládeže (ZOHM) vo švajčiarskom Lausanne. Svojich zverencov by rád priviedol aj na najbližšie ZOH v Pekingu 2022. Viac o kariére Jána Harniša i o pozadí slovenského sánkovania sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Ján Harniš sa narodil 13. apríla 1985 v Kežmarku. K sánkovaniu sa dostal na základnej škole v Tatranskej Lomnici vďaka bývalým pretekárom Petrovi Kubovičovi a Márii Jasenčákovej. Ako pretekár sa predstavil na ZOH vo Vancouveri 2010, kde skončil v súťaži dvojsedadlových saní s Branislavom Regecom na 11. priečke. Od roku 2014 sa venuje trénerstvu. Ako tréner sa predstavil na ZOH 2018 v Pjongčangu a na ZOHM v Lausanne 2020. Mariána Skupeka priviedol k trom víťazstvám v pretekoch Svetového pohára mladších juniorov, vďaka čomu obsadil druhú priečku v celkovom poradí. Harnišom vedená dvojica Branislav Varga, Metod Majerčák skončila na ZOHM v Lausanne piata. Harniš je zamestnaný ako reprezentačný tréner Slovenského zväzu sánkarov a má trénerské miesto vo VŠC Dukla Banská Bystrica.

Ako ste sa dostali k sánkovaniu?

Na základnej škole v Tatranskej Lomnici otvárali športové krúžky. Ako tínejdžri sme vyskúšali viacero z nich. Nakoniec nás oslovil vtedajší učiteľ a bývalý sánkar Peter Kubovič, ktorý v spolupráci s päťnásobnou olympioničkou Máriou Jasenčákovou rozbehol sánkarský krúžok. Viacerí z mojich spolužiakov sa takýmto spôsobom začali venovať sánkovaniu.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Samozrejme, spomínam si na ňu v dobrom. Boli to krásne roky. Mali sme lepšie i horšie sezóny, prišli aj zranenia. Keď si to však spätne premietnem, mám dobrý pocit pri obzretí za minulosťou. Ako športovec som chcel štartovať na zimných olympijských hrách, čo sa mi podarilo. To je základ pre každého športovca. Jazdil som v dvojsedadlových saniach s Braňom Regecom. Štartovali sme spolu na ZOH vo Vancouveri 2010 a s naším účinkovaním pod piatimi kruhmi sme boli spokojní.

Bola vaša cesta k trénerstvu priamočiara, alebo ste si museli počkať dlhší čas?

V sezóne 2013/2014 nám s Braňom ušla olympijská miestenka o dva body. Rozhodli sme sa, že ukončíme našu športovú kariéru. Po polroku som dostal ponuku od Slovenského zväzu sánkarov, aby som si vyskúšal trénerskú prácu. Hneď som to prijal. Malo to veľmi rýchly spád. Predtým slovenských sánkarov viedol Ľubo Mick, ktorý však odišiel trénovať do USA. Uvoľnilo sa jeho miesto a začal som trénovať práve namiesto neho.

Inšpiroval vás v kariére niektorý z trénerov?

Nikdy som nemal vyslovene trénerský vzor a z tohto pohľadu som sa nad tým ani nezamýšľal. Išiel som do trénerskej činnosti s tým, že chcem odovzdať športovcom viac, ako som sám dostal. Po nástupe to boli moji kamaráti, s ktorými som ešte jazdil. Nemali sme žiadneho fyzioterapeuta, s čím máme problém až dodnes. Vzhľadom na to som napríklad absolvoval masérsky kurz a chcel som im pomôcť aj takýmto spôsobom.

Dosiahli ste už viacero trénerských úspechov. Ktoré z nich si vážite najviac?

Na ZOHM v Lausanne nás veľmi potešila piatym miestom dvojica Vratislav Varga, Metod Majerčák. V dievčenských dvojsedadlových saniach skončili Bianka Trembíková a Nikola Trembošová na siedmom mieste. Vediem aj Mariána Skupeka, ktorý bol okrem iného člen Juniorského olympijského tímu. Majo vyhral trojo pretekov Svetového pohára mladších juniorov a v celkovom hodnotení skončil na druhej priečke. Išlo o také pohladenie na duši.

Vytýčili ste si nejaké méty v rámci trénerskej kariéry?

Bol by som rád, ak by sa terajší juniorskí pretekári dostali na ZOH v Pekingu 2022. Samozrejme, rovnaký cieľ je napríklad aj pri Tomášovi Vaverčákovi s Matejom Zmijom či Jožovi Ninisovi, ktorý atakuje už piatu olympijskú účasť. Chceme, aby mu to vyšlo a aby výsledky boli čo najlepšie. Niekedy nás trochu brzdí kvalita materiálu, ktorý sa snažíme zlepšovať aj svojpomocne. Verím, že do budúcna prídu dobré výsledky. Nepochybne, zimné olympijské hry sú najvyššia priorita. Radi by sme pod piatimi kruhmi zároveň dosiahli kvalitné umiestenia.

Predstavili ste sa pod piatimi kruhmi ako pretekár i tréner. Aké spomienky máte na tieto podujatie?

V najlepšom si spomínam na Vancouver, kde sme súťažili s Braňom Regecom. Pre mňa išlo o prvú olympijskú účasť, pretože v Turíne som nemohol štartovať v dôsledku zlomeniny v chrbtovej oblasti. Vancouver bol pre mňa pravdepodobne „topka“. Skončili sme jedenásti. Vtedy som si uvedomil, že sa vyplatilo na tom pracovať. Pjongčang bol takisto veľmi pekný. Očakávali sme tam síce od Joža Ninisa kvalitný výsledok, no v druhej jazde mal veľkú kolíziu. Následne sa to už nedalo dohnať. Pozitívne spomienky mam aj na ZOHM v Lausanne. Je to iné, keďže z môjho pohľadu mládežnícki športovci viac držia spolu. Na „veľkých“ olympijských hrách sa športovci z iných krajín v takej miere nestretávajú. Sánkarské súťaže sa konali v St. Moritzi, v ktorom sme bývali „na jednej kope“. Mali sme tam rôzne aktivity a mohli sme sa viac spoznať navzájom. Bolo to veľmi milé.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Pre mňa je to veľký sviatok pre športovca i každého člena výpravy. Zaradil by som to nad všetky ostatné preteky. Povedal by som, že ide o odmenu pre všetkých, ktorí sa okolo daného športu alebo športovca „točia“ za celý štvorročný cyklus. Z môjho pohľadu ide o niečo veľkolepé a neopísateľné.

Mohli by ste zhodnotiť spoluprácu v rámci slovenskej sánkarskej reprezentácie?

Ako zamestnancovi Slovenského zväzu sánkarov sa mi spolupracuje aj s vedením veľmi dobre. Môžem spomenúť predsedu Joža Škvareka či generálnu sekretárku Vierku Bachárovú-Findurovú, s ktorými som v kontakte pomaly každý deň. Stále chceme zdokonaľovať všetky procesy. Konečným produktom sú výsledky. Spoluprácu hodnotím kladne taktiež s ďalším trénerom Lukášom Brožom, s ktorým sme spolu jazdili od štrnástich rokov. Sme veľmi dobrí kamaráti. Povedal by som, že máme rodinnú atmosféru. Z môjho pohľadu sú procesy nastavené veľmi dobre. Každý sa snaží odovzdať maximum.

Má slovenské sánkovanie podľa vás svetlú budúcnosť?

Myslím si, že áno. Sme malý šport. Hľadáme možnosti, akým spôsobom k nám priviesť talenty. Tento rok sme vzhľadom na situáciu nabrali menej športovcov. V každom ročníku sa však objaví niekto, v kom vidím veľký potenciál.

V čom je z vášho pohľadu problém vo vašom športe? Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Samozrejme, nám by pomohla dráha. Ide však skôr o vyhliadky do budúcna. Snívame o tom, no finančne je to veľmi náročné. Za každým tréningom momentálne musíme vycestovať do zahraničia - v lete i v zime. Každá jazda stojí tridsať eur, čiže vznikajú nám náklady. Krajiny, ktoré majú ľadový tobogan, sa pohybujú vo svetovej špičke. Za všetkých môžem spomenúť Lotyšov, ktorí majú vynikajúce zázemie. Okrem sánkovania sú vďaka tomu medzi najlepšími aj v boboch aj v skeletone.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach, čo sa týka vášho športu?

Náš zväz vlastní umelo chladený štartovací trenažér, ktorý sa nachádza v Starom Smokovci. Ide o ojedinelú stavbu v strednej Európe v dĺžke sto metrov. Ak to počasie dovolí, v septembri začíname mraziť. Športovci následne už môžu trénovať štarty na ľade. V tomto vidím veľké plus.

Okrem iného štafeta obsadila na pretekoch Svetového pohára v rakúskom Innsbrucku piatu priečku. Panuje s úvodom sezóny spokojnosť?

Družstvu sa podarilo zaznamenať pekný výsledok a čakáme aj do budúcna takéto výkony (úsmev). Vykročili sme správnou nohou. Napríklad aj mladý Marián Skupek skončil pri svojom debute v hlavnej súťaži na pretekoch Svetového pohára na 23. mieste. Z môjho pohľadu môžeme byť s doterajším priebehom ročníka spokojní.

Čo by ste odkázali nádejným sánkarom?

Človek musí byť vytrvalý. Nič nepríde samo. Musíte tvrdo trénovať. Keď niečo športovec v lete zamešká, v zime to chýba. Najmä treba vytrvalosť a odvahu. Na saniach jazdíte vo veľkých rýchlostiach a nie je to o tom, že si do nich sadnete a hneď všetko ide ako po masle. Nájdu sa tam aj nepríjemné veci, keď je človek dobitý po nevydarených jazdách. Všetko je to však len o chcení. Treba jazdiť a trénovať. V kombinácii s dobrými sánkami sa dá všetko zvládnuť a človek má z tohto športu radosť.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri