Soňa zdolala šesť slovenských priehrad: Všetko sa začalo otužovaním
V detstve rada plávala, no športu sa nikdy nevenovala súťažne. Soňa Rebrová sa pred troma rokmi začala otužovať a skúšať plávanie v studenej vode. Dnes má za sebou úspešne zdolaný kanál La Manche v ženskej štafete aj unikátny slovenský rekord – preplávala za jedno leto šesť slovenských vodných nádrží.
Šport nie je len o profesionáloch, ktorí dennodenne trénujú, prekonávajú rekordy a stoja na stupňoch víťazov. Šport je aj o bežných ľuďoch, ktorí športujú kvôli fyzickému a psychickému zdraviu. Chcú sa dostať do formy, byť zdraví a pripravení na každú prekážku, ktorú im život postaví do cesty. Na našom webe vám preto prinášame rozhovory s ľuďmi, ktorí nešportujú kvôli víťazstvám, ale pre radosť zo samotného pohybu.
Ako a kedy ste sa dostali k plávaniu? Venovali ste sa mu aj súťažne?
V detstve som rada plávala. Učitelia ma volali aj na plávanie, len to by som musela vstávať o piatej ráno, a preto som radšej povedala nie. Ovládala som však všetky plavecké štýly.
Pred troma rokmi som sa začala otužovať. Väčšina ľudí sa otužuje staticky – stojí vo vode. Desaťminútové postávanie v studenej vode sa mi však zdalo nudné. Potom mi niekto povedal, že existujú súťaže v zimnom plávaní. Prihlásila som sa. Keďže väčšina žien plávala prsia a ja kraul, vždy sa mi ich podarilo predbehnúť. Na „staré kolená” ma to potešilo.
Postupne som si o plávaní na otvorenej vode začala viac študovať. Páčilo sa mi, že na rozdiel od plávania v bazéne sú to stále väčšie a väčšie výzvy – preplávať jazero, preplávať väčšie jazero, preplávať Seinu v Paríži...
Aká bola prvá výzva, po ktorej ste si povedali, že by vám to mohlo naozaj ísť?
Pozvali ma na preplávanie Dunaja. Najskôr však musíte zaplávať pol kilometra v ľadovej vode. Kto to zvládol, ten mohol ísť do Dunaja. Mne sa to podarilo. Rieku som preplávala 13. januára, jej teplota bola 2,5 °C. Veľmi som sa tešila.
Skúšala som aj diaľkové plávanie. Zúčastnila som sa na súťaži v plávaní na 3 km v Česku, kde som skončila tretia. Vtedy som si povedala, že mi to ide celkom dobre a skúsim to rozvíjať.
Práve počas súťaže v preplávaní Dunaja vás oslovili s ponukou, či by ste nechceli byť súčasťou ženskej štafety, ktorej cieľom je preplávať kanál La Manche. Je to pravda?
Áno, veľmi som sa potešila. Práve vtedy som veľa čítala o diaľkových plavcoch, o kanáloch a o prielivoch, cez ktoré sa pláva. Keď mi ponúkli miesto v štafete, bola som nadšená.
Príprava však neprebiehala podľa vašich predstáv. Do cesty vám vošli zdravotné problémy...
Baby, ktoré so mnou plávali, boli profesionálne plavkyne. Ja jediná som sa plávaniu nevenovala profesionálne. Veľmi som sa bála, že zlyhám, budem na smiech a že ma budú kritizovať...
Mala som preto pocit, že musím veľa trénovať. Vždy po plávaní som však mala hroznú alergiu, upchatý nos, tri dni som kýchala, slzila a nevládala som. Na štvrtý deň to vždy bolo lepšie, tak som išla plávať. Znova sa to zopakovalo. Toto som robila niekoľko mesiacov. Nakoniec ma začala veľmi bolieť hlava a mala som vysoké horúčky. Myslela som si, že to bude chrípka. Nechali si ma na infekčnom s tým, že mám zápal mozgových blán.
Po troch týždňoch ma pustili domov, no s následkami som bojovala ešte dlho. Bála som sa, že sa na kanál ani nedostanem... Prvý rok mi tŕpli ruky, nohy... Nakoniec sa to však dalo do takej formy, že som mohla ísť. Trvalo rok a pol, kým som sa dostala do normálu.
Nevystrašili vás tieto komplikácie natoľko, že ste uvažovali nad koncom s plávaním? Čo vás presvedčilo pokračovať?
Zistila som, že problém bol vo vode, ktorá mi natiekla do nosa, a preto som začala plávať so štipcom na nose. Odvtedy nemám žiadny problém.
Ako vnímajú vaše plavecké výzvy najbližší?
Väčšina z tých ľudí, ktorí neplávajú, ma obdivujú. Nevedia si predstaviť, že by plávali hodinu, či dokonca dlhšie. Sú prekvapení, že to dokážem. Pre mnohých ľudí je to motivačné. Na druhej strane, pre profesionálnych plavcov sú mnohé z mojich výziev malina.
Manžel mal spočiatku o mňa veľký strach. Kúpila som si preto bezpečnostnú bójku, ktorej sa môžem chytiť, ak by mi vo vode prišlo zle. Časom sa s tým však zmieril a je na mňa hrdý.
Diaľkové plávanie je veľmi vyčerpávajúce. Mnohí ľudia, ktorí by nad ním aj uvažovali, sa boja, že by takú diaľku nezvládli. Ako je to u vás?
Zistila som, že ten stav má človek len na začiatku. Musíte to prekonať. Tiež pri plávaní pociťujem únavu, no po 20 minútach sa dostanem do tempa a kilometre ubiehajú rýchlo.
Najhorší je začiatok, potom už sa človek chytí a pláva. Zlý je aj koniec, keď sa breh nechce približovať (smiech).
Čo vás inšpirovalo k tomu, že preplávate slovenské priehrady?
Plavec Ivan Gazdík pred desiatimi rokmi preplával štyri slovenské priehrady. Vedela som, že na také niečo sa doposiaľ neodhodlala žiadna žena a po ňom to už nezopakoval ani žiadny muž. Začala som sa v jazere nudiť a premýšľala som nad nejakou výzvou. Vymyslela som ti, že preplávam šesť priehrad. Vybrala som si aj niektoré menšie. Chcela som, aby boli na rôznych miestach Slovenska.
Výzva vám však nevyšla na prvýkrát ...
Nie, až na tretí raz. Prvý raz som dostala spomínanú meningitídu, takže som to musela odložiť. Druhýkrát som stihla len dve – Sĺňavu a Liptovskú Maru. Tento rok som si preto povedala: „Do tretice všetko dobré.”
Všetko do seba zapadlo. Ozval sa mi sponzor, urobila som zbierku na čistenie riek a všetky priehrady som aj preplávala. Bolo ich šesť – Sĺňava, vodná nádrž Kráľová, Liptovská Mara, Oravská priehrada, Veľká Domaša a Zemplínska Šírava. Celkovo som preplávala 52 kilometrov.
Ktorá z nich vám dala najviac zabrať?
Najdlhšia bola Oravská priehrada. Keď som videla, aká je veľká, bola som vystresovaná. Posledné kilometre začal fúkať nepríjemný vietor. Kamarát, ktorý plával popri mne na paddleboarde, si zlomil veslo. Povedala som si však, že ju nebudem plávať znovu a jednoducho to musím zvládnuť. Keď som videla breh, až mi vyhŕkli slzy. Bolo to šesť hodín čistého plávania.
Ako vyzerá celé vaše plávanie? Ako často máte prestávku na občerstvenie, prípadne doplnenie tekutín?
Ak priehrady preplávam do dvoch hodín, tam nemusí byť občerstvenie. Keď sú však horúčavy, je lepšie občerstviť sa. Vo vode necítite smäd. Keď si však nedám vodu, začnú mi tŕpnuť ruky.
Pred začiatkom dlhšieho plávania si vždy dám energetický nápoj a vypijem veľa vody. Počas plávania pijem každých 40 minút približne dve deci vody, iontového nápoja, či čaju. Keď plávam dlhšie ako štyri hodiny, dám si banán alebo piškóty. Nemyslite si však, že počas „občerstvovačky” vyleziem na loď a tam si oddýchnem. Musím zostať vo vode a maximálne sa môžem chytiť bójky, aby som sa mohla napiť alebo zjesť banán.
Vráťme sa k vášmu rekordu. Jeho súčasťou bola aj zbierka na čistenie vodných plôch. Ako vám to napadlo?
Inšpirovala ma bežkyňa Lenka Vacvalová. Keď niekde beží, môžete si „adoptovať” jej kilometre a prispieť na rôzne charitatívne projekty. A tak som si povedala, že prečo by som svoje plávanie nemohla využiť podobným spôsobom?
Rozhodla som sa trošku pomôcť riekam a vyčistiť ich. Známi mi odporučil občianske združenie Slatinka s iniciatívou Za živé rieky. Im sa spolupráca páčila, spravili si účet, kde sa zbieralo na priehrady. Vyzbieralo sa cez tisíc eur. Zbierka stále trvá, koho by to oslovilo, môže stále prispieť.
Akým spôsobom trénujete? Konzultovali ste prípravu aj s odborníkmi?
Spočiatku som len vošla do vody a začala som plávať. Postupom času mi skúsení plavci čoraz častejšie hovorili, že bez trénera to nepôjde. Nebudem sa posúvať vpred. Tak som si povedala, že dobre. Budem chodiť trénovať do bazéna.
Je to super kvôli tomu, že si môžem vyskúšať rôzne štýly plávania. Aj vďaka tomu teraz plávam rýchlejšie a s menšou námahou.
Náš seriál je o ľuďoch, ktorí si nájdu čas na šport a pohyb aj popri svojej práci. Čomu sa venujete vo svojom „civile”?
Mám knižné vydavateľstvo, som aj spisovateľka, zatiaľ som napísala štyri knihy. Odjakživa som mala blízko ku knihám a bol to môj sen. Okrem toho mám aj neziskovú organizáciu, v ktorej plním sny dlhodobo chorým a zomierajúcim deťom.
Je pre vás plávanie prospešné aj v rámci kompenzácie zdravotných komplikácii súvisiacich s prácou?
Keďže vydávanie kníh je práca najmä za počítačom, šport mi pomáha. Plávanie mi pomohlo vyplniť čas, môžem sa hýbať a je to aj zdraviu prospešné. Šport mi pomáha aj po psychickej stránke, najmä vedomím, že ešte nepatrím do starého železa.
Som vďačná za to, že som si po 50-ke nesadla nečinne na gauč, ale stále mám silu a vôľu robiť to, čo ma baví. Vždy príde niečo nové, čo ma motivuje. Stále na sebe vidím nejaký pokrok.
Len tak som si jedného dňa povedala, že sa začnem otužovať a kam ma to doviedlo? V štafete som preplávala La Manche a zdolala som aj zimný Dunaj. To by mi pred rokmi ani nenapadlo. Každá skúsenosť je dobrá a každá vec, ktorú zažijete, vás môže ovplyvniť.
Je pre vás plávanie stále zábava?
Musím sa priznať, že niekedy sa mi nechce. No aj keď sa mi nechce, je škaredo, sú vlny alebo fúka vietor, idem. Vždy, keď sa prekonám, mám zo seba dobrý pocit a som plná energie. Dokonca mi to funguje aj vtedy, keď sa zle cítim alebo som chorá.
Aké sú vaše ďalšie výzvy? Čo by ste ešte chceli preplávať?
Chodí sa plávať slovenský úsek Dunaja. Meria cca 170 kilometrov a pláva sa tri dni. Nad tým momentálne rozmýšľam. Okrem toho existuje aj plávanie cez Ženevské jazero, 26 kilometrov dlhá trasa. Problémom však môže byť časový limit. Neviem, či budem schopná to v tomto limite zvládnuť. Nechávam to ešte otvorené.
Moja posledná otázka: Nad čím premýšľate počas plávania?
Stále si všímam, čo robím. Kontrolujem sa, napríklad si hovorím: „Natiahni tú ruku, zase si spomalila.” Na ušiach mám vždy slúchadlá a počúvam piesne. Bez nich by som bola v jazere sama, stratená a bála sa. Keď mi v ušiach hrá pesnička, pripadá mi to, akoby som bola v aute. V duchu si spievam, čím sa uvoľním.
