Denne prejde 25-tisíc krokov, schudol vďaka tomu 30 kilogramov: Kráčanie je najprirodzenejší pohyb
25 000 krokov. Viac ako 20 kilometrov. Každý deň. Takúto výzvu si dal v marci 2021 Marcel Krajčo. Prevádzkuje internetový obchod a je aj mestským poslancom v Trnave. Vďaka chôdzi a zmene životného štýlu sa mu podarilo schudnúť 30 kilogramov.
Ako sa vôbec dostal k tejto výzve? Ako vyzerá jeho bežný deň a koľko krokov prešiel za deň najviac?
Šport nie je len o profesionáloch, ktorí dennodenne trénujú, prekonávajú rekordy a stoja na stupňoch víťazov. Šport je aj o bežných ľuďoch, ktorí športujú kvôli fyzickému a psychickému zdraviu. Chcú sa dostať do formy, byť zdraví a pripravení na každú prekážku, ktorú im život postaví do cesty. Na našom webe vám preto prinášame rozhovory s ľuďmi, ktorí nešportujú kvôli víťazstvám, ale pre radosť zo samotného pohybu.
Ako sa človek dostane k tomu, že si dá za cieľ prejsť 25-tisíc krokov denne?
Cieľ bol jasný, chcel som schudnúť. Ale nie z dôvodu, že by som chcel do leta „beach body”, ale kvôli tomu, aby som sa cítil zdravšie. Mal som tých kíl už trošku viac a necítil som sa vo svojom tele dobre. Dal som si teda novoročnú výzvu – musím schudnúť. Hneď po Novom roku som začal behať. Avšak tým, že som mal viac kíl, po asi desiatom behu ma začalo celkom dosť bolieť koleno. Nakoniec to prerástlo do toho, že som dva týždne nemohol na tú nohu dostúpiť.
Dva týždne som ležal a zrazu bola polovica februára. Musel som kvôli ležaniu upraviť aj svoju stravu. Vadilo mi, že sa nemôžem hýbať. Malo to však aj výhodu, aspoň som sa zamyslel nad jedálničkom. Keď sa mi koleno polepšilo, mal som strach začať ihneď behať. Tak som začal kráčať. V tej dobe sa vrátil môj svokor z Cypru a hovorí mi, že má nejakú aplikáciu, ktorá mu počíta kroky. Sú v nej prihlásení ľudia z celého sveta a ukazuje mu tam, v akom je poradí a podobne. Tak som si tú aplikáciu stiahol aj ja a začali sme sa predbiehať.
Hneď na začiatku to však asi nebola taká porcia krokov...
Začalo to tak, že som dal denne 10-tisíc krokov, čo bol nadštandard, pretože priemer za rok 2020 som mal 3 či 4-tisíc. Môj 57-ročný svokor ma stále predbiehal, hecovali sme sa, až som zrazu začal kráčať 25-tisíc krokov denne. Keď som videl, že si to viem upratať časovo, napadlo mi, že si dám výzvu. Budem taký objem robiť denne a uvidím, čo to spraví. Nakoniec som bol v tejto aplikácii medzi päťtisíc najlepšími na svete.
Kráčanie je pre mňa skôr mentálny bonus. Upokojím sa, vyčistím si hlavu. Tým, že to je pohyb v nízkych tepových frekvenciách, tak som spokojný a užívam si to. Bonus k tomu je, že od januára sa mi k dnešnému dňu podarilo schudnúť 30 kilogramov. Nemám z toho pocit, že by som sa nejako namáhal alebo robil nejakú extrémnu premenu. Prišlo mi to celé veľmi prirodzené.
Ako vyzerá váš deň? Máte naplánované, koľko krokov musíte prejsť doobeda, poobede a večer?
Základom je, aby som išiel hneď ráno so psom. Štandardne som chodil len okolo domu, hľadal som najbližší trávnik. Teraz si dám ráno 5-tisíc krokov. Snažím sa ísť veľmi rýchlym tempom. Stíham to za 40 minút. Kameň úrazu je moja práca, väčšinou sedím od rána do večera za počítačom. Často sa stane, že ranný pohyb je môj jediný až do piatej popoludní. Preto je kľúčové, aby som sa ráno „vytrepal” z postele a kráčal.
Samozrejme, lepšie sú tie dni, keď mám „behačky” na poštu, úrad a podobne. To sa človeku hneď lepšie kráča. V také dni mi poobede okolo piatej aplikácia ukazuje už 10-tisíc krokov. Po práci beriem deti na ihrisko alebo na bicykel. Tam sa mi podarí ďalších 5-tisíc krokov. Keď deti okolo deviatej večer zaspia, mám čas do polnoci. Predtým som trávil tento čas za počítačom a pozeraním filmov. To som zo života vyškrtol úplne. Od deviatej do polnoci teda dobieham, čo som v ten deň zameškal. Mám vyrátané, že za hodinu spravím 6-tisíc krokov.
Zohralo nejakú rolu vo vašej výzve obdobie pandémie?
Myslím si, že v tomto prípade zapadlo viacero vecí do seba. Kráčanie, napriek tomu, že mi zaberalo nejaký čas, ma dávalo mentálne dokopy. A, samozrejme, hoci sa mi nedarilo v práci, klesali mi kilá. Mal som teda aspoň nejaký segment v živote, v ktorom sa mi darilo. Kompenzovalo mi to aj neúspechy.
Čomu sa v práci venujete?
Mám internetový obchod, ktorý bol spojený aj s kamennou predajňou. Tým, že predajňa bola niekoľko mesiacov zavretá, neprežila. A cez internet nie sú naše predaje ideálne.
Časté sedenie za počítačom mojej ideálnej forme vôbec nepomáhalo. Tým, že som chodil, sa moje telo rozhýbalo a mohol som tak prísť na iné myšlienky, nové nápady a rozmýšľal som pozitívnejšie. Ak by som len rozmýšľal, kedy sa všetko otvorí, kedy skončí lockdown, bolo by to zlé. Pri kráčaní som si zároveň vymyslel aj nový druh práce, ktorý môžem do budúcna robiť. Myslím si, že ak by som len sedel doma, pozeral telku a trápil sa, tak by som zrejme ničomu nepomohol.
Podarilo sa vám vaším chodením strhnúť niekoho na vašu stranu a inšpirovať ho k pohybu?
Keď človek robí niečo zmysluplné, väčšinou sa k nemu ľudia pridajú. Dá sa povedať, že dnes nás už chodí viac. Pridávajú sa ku mne kamaráti, ktorí mi večer napíšu „Čau, kráčaš?” a chodia so mnou pravidelne. Vidím, že už chodievajú kráčať aj bezo mňa. Chytilo ich to. Na jar začal so mnou kráčať aj môj kamarát a trnavský primátor Peter Bročka. Kráča so mnou vždy, keď má čas. Vymysleli sme si vlastnú akciu. V Trnave nie je žiadny turistický pochod, keďže je to mesto uprostred polí a nemá žiadny kopec. Napadlo nám, či dokážeme kráčať až do Malých Karpát na vrch Záruby.
Chceli sme vyskúšať, koľko je to krokov a či to nebude problém. Zbúchali sme to rýchlo, vyhodili sme von plagát a prakticky sme zorganizovali prvý pochod v Trnave. Zúčastnilo sa na ňom päť ľudí. Pre mňa je to veľký úspech. Ak by tam prišlo 30 ľudí, asi by sme to nedali. Motali by sme sa po poliach. Takto to bolo úplne ideálne. Vyskúšali sme, druhý ročník lepšie odpromujeme a určite to bude lepšie.
Máte nejaký rekord, ktorý ste odkráčali za deň?
Maximum bolo spojené práve s týmto pochodom. Bolo to asi 43-tisíc krokov. Poviem pravdu, oveľa ťažšie je robiť 25-tisíc krokov denne. Tým, že mám takýto cieľ, moje telo je prispôsobené a necítim nejakú veľkú únavu. To je pre mňa méta – chcem sa v tom udržať.
Máte na chodenie nejaké špeciálne tenisky? Alebo stačia obyčajné?
Začínal som v bežných teniskách. Mal som plno otlakov a podobne, no tým sa človek asi nevyhne. Videl som sám na sebe, že keď som na jedno chodenie prekonal hranicu 10-tisíc krokov, začal som cítiť nedokonalosti obuvi. Tak som ju vymenil za bežecké tenisky. Tie boli mäkké a pohodlné. Odkráčal som v nich 2 a pol milióna krokov a je to na nich vidieť. Ale vďaka nim som dokázal robiť takéto počty krokov. Po troch mesiacoch som ich musel vymeniť za nové.
Myslím, že keby si 25-tisíc krokov vždy rozdelím na päťtisícové intervaly, zvládol by som to aj bez špeciálnej obuvi. Keď však chcem naraz prejsť viac, sú potrebné bežecké tenisky.
Ako zladiť takýto život v rámci rodiny? Zmenila vaša výzva niektoré zaužívané veci?
Mám 11-mesačného chlapca a dvojročnú dcéru – tí sa hýbu veľa aj bezo mňa (smiech). To, čo sme si museli v rodine nejako upratať, je spôsob, ako s nimi trávime čas. Netrávime ho doma. Keď je pekne, ihneď ich ťaháme von a ideme sa prechádzať, ideme na ihrisko, berieme ich na bicykel. Žena namiesto prechádzania niekedy obuje korčule a tlačí športový kočík. Ja zase idem s dcérou na bicykli.
Najväčšie gro krokov však odkráčam už vtedy, keď deti spia. Žiadna radikálna zmena v našom živote nenastala, sme normálna rodina, no možno trochu viac v pohybe. Len sme vymenili ležérnejšie aktivity za tie športové.
Pracujete aj ako poslanec v trnavskom zastupiteľstve. Zaoberáte sa zdravým pohybom aj v rámci mesta?
Som filozofický zástanca sveta, kde nepotrebujete k životu auto. Presadzujem to aj v Trnave. Veľmi sa mi páči, ako to majú filozoficky vymyslené v Holandsku. Tam sa nesnažia, aby ľudia nechodili na autách vôbec, snažia sa, aby nechodili na autách do vzdialenosti 3,5 kilometra. To bola méta, na ktorej pracovali posledných 30 rokov. Nakoniec sa im to aj podarilo. Preto sú vzorom pre infraštruktúru cyklistiky a mobility v meste.
Sledujem teda trendy zo zahraničia a snažím sa ich implementovať do nášho krásneho mesta. Aby sme sa tam jedného dňa nezadusili z výfukových plynov. Šport v meste a mobilita – to sú témy, ktoré som si vybral za moje vlastné. Venujem sa im už 2-3 roky ako poslanec a teraz som sa k nim dostal ešte bližšie aj vlastným životom.
Ako ste na tom s používaním auta vy?
Do 3,5 kilometra auto vôbec nepoužívam. Na krátke trasy som ho úplne vyhodil zo života. Predtým som ho bežne využíval na cestu do obchodu. Dnes to riešim ruksakom a nakúpim si do neho. Takto jednoducho sa dajú dohnať chýbajúce kroky.
Mnoho ľudí si myslí, že keď prestanú používať auto, stratia veľmi veľa času. No človek si bez auta uprace čas tak, že mu nechýba. Často sú veci vybavené rýchlejšie, keď idete peši. Nestojíte autom v kolóne, nehľadáte miesto na parkovanie.
Práve prebieha projekt Slovenského olympijského a športového výboru "Krokuj Slovensko". Jeho úlohou je rozpohybovať ľudí. Keby ste to mali zhrnúť do pár viet, aké benefity má pre vás chôdza?
Kráčanie je pre mňa najprirodzenejší pohyb. Skúšal som behávať, no pri behu trpím. Niekedy si večer o deviatej poviem, že mám pred sebou ešte 15-tisíc krokov. No keby som to mal ísť odbehať, nedokopem sa k tomu. Kráčanie mi nerobí problém. Zoberiem psa, nemusím sa prezliekať, nemusím ísť nutne do sprchy...
Na začiatku som to len skúsil. Nakoniec sa to stalo pre mňa tak prirodzené, že je to súčasť môjho života.
