Svitko o náročnej výzve menom Dakar: Každý kilometer na vás číha smrť
Slovenský motocyklový jazdec Štefan Svitko má za sebou dvanástu účasť na Rely Dakar. V celkovom poradí skončil na 8. mieste. Tento rok boli prestížne etapové preteky poznačené pandémiou koronavírusu a konali sa za prísnych bezpečnostných podmienok. Čo sa ale nezmenilo je fakt, že Dakar postihla ďalšia tragédia. Po minuloročnej smrti Portugalčana Goncalvesa, zomrel tento rok na následky pádu Francúz Cherpin. „Na psychike to nepridá, keď viete, že na vás každý kilometer číha smrť,“ hovorí Svitko.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo hovorí na nové airbagové vesty pre jazdcov?
- Ako vníma nebezpečenstvo a smrteľné pády na Dakare?
- Chcú mu Dakar doma "zatrhnúť"?
- Uvidíme ho na štarte aj budúci rok?
Štefan Svitko je trojnásobný majster Európy a niekoľkonásobný majster SR v enduro a cross country. Už päťkrát sa slovenský jazdec umiestnil na prestížnej Rely Dakar v TOP 10. Najlepší výsledok zajazdil v roku 2016, keď v celkovom poradí skončil druhý. Štyrikrát preteky nedokončil, vlani bol jedenásty. Svitko tohtoročnú edíciu odjazdil na stroji KTM 450 Rally Replica vo farbách Slovnaft Rally Teamu.
Ako spätne hodnotíte svoje tohtoročné umiestenie?
Som spokojný. Pred Dakarom som vravel, že ak sa mi podarí prísť do desiateho miesta, bude to super výsledok a budem spokojný. Konkurencia je veľmi dobrá a je veľa jazdcov, ktorí môžu pokojne vyhrať alebo budú bojovať o top umiestnenie.
Každé podujatie v tejto dobe, sa muselo vyrovnať s pandémiou koronavírusu. Nebáli ste sa nákazy a toho, že celoročná snaha môže vyjsť nazmar, ako sa to stalo Ivanovi Jakešovi?
Báli sme sa, no robil som všetko pre to, aby som sa vyhýbal zbytočným kontaktom. Spravil som si "bublinu" už mesiac pred štartom pretekov. Vynechali sme aj každoročnú štedrovečernú hostinu u rodičov. Zostali sme doma, aby som to nechytil. Nakoniec to teda vyšlo a obišlo ma to. Na Dakare bolo tritisíc ľudí a Ivan Jakeš bol ako jediný pozitívny. To bola naozaj smola.
Veľkou témou aj tohto ročníka bola bezpečnosť jazdcov. Objavili sa bezpečnostné airbagové vesty, ktoré ste si vyskúšali aj na vlastnej koži. Bol to správny krok zo strany organizátorov?
Tú vestu beriem ako super nápad. Dvakrát sa mi pri páde nafúkla. Je to určite lepšie, človek sa lepšie cíti. Najskôr sme na to nadávali, no bol to dobrý krok dopredu. Určite to nezachráni jazdca pri nejakom krkolomnom páde, ale pri menších pádoch je to nápomocné.
Spomínali ste pády. Zvládli ste ich bez vážnejších ťažkostí?
V druhej etape som padol, bolo to však v malej rýchlosti. Do piesku sa mi zapichlo koleso a skončil som na zemi, no nič sa mi nestalo. Druhý pád bol asi v rýchlosti 70 km/h. Padol som medzi kamienky, no tiež sa mi nič nestalo. Ani motorke.
Trošku kontroverznejšou novinkou na Rely Dakar bolo limitovanie počtu výmen zadných pneumatík...
Nebolo to najšťastnejšie rozhodnutie, no podmienky sme mali všetci rovnaké. Mali sme v pláne meniť zadné pneumatiky po každej druhej etape. No len ja som si ju poškodil na kameňoch už pri prvej etape. Potom som na nej musel ísť tri dni. Všetci s tým bojovali, museli sme ich šetriť. Určite to je nebezpečnejšie a podľa mňa to nebol dobrý ťah.
Od roku 2010 ste boli pravidelným účastníkom pretekov. Ako hodnotíte tohtoročnú organizáciu aj vzhľadom na rôzne bezpečnostné obmedzenia?
Myslím, že všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka koronavírusu sme mali na formálnych prebierkach pred štartom omnoho menej vybavovania. Inokedy sme tam boli aj päť hodín. Všade sme sa zdržovali čo najmenej, čo bolo super. Tento rok sa nekonali ani rôzne ceremoniály pred štartom a v cieli. Minulé roky sme tam čakali aj dve – tri hodiny na slnku. Aj v bivaku bolo menej ľudí, boli sme tam iba my jazdci. Určite by som to privítal aj do budúcich ročníkov.
Prejdime k vášmu tímu, ktorý vás sprevádzal. Aký je rozdiel medzi vaším a továrenskými tímami? V čom sú tie podmienky iné? Ide o počet ľudí?
Rozdiel medzi továrenským tímom a mojím je v technike - v motorke. Majú lepšie motory, výkonnejšie pérovanie. Nejde teda o počet ľudí. Na Dakare mám vždy svojho mechanika Zlatka Novosáda a niekto tretí sa k nám každý rok pridá. Mechanik ostáva stále. Je to dobre, pretože som s ním vyrastal, v minulosti sme spolu pretekali. Je pre mňa psychická podpora. Dobre si s ním rozumiem. Vždy, keď dojazdím, môžem sa s ním porozprávať. Nepotrebujem veľký tím desiatich ľudí. To je zbytočné. Potrebujem radšej jedného, s ktorým si rozumiem.
V tíme vás tento rok doplnila Daniela Ozanová, ktorá mala na starosti logistiku...
V minulosti bol s nami v tíme Erik Vlčák. Ten si chcel Dakar vyskúšať na vlastnej koži, takže mi nemohol pomáhať. Je ťažké brať do tímu každý rok niekoho nového. Kým sa zaučí, musíme mu všetko poukazovať. Preto sme hľadali niekoho, kto už má skúsenosti. No takých ľudí je na Slovensku veľmi málo. Teraz sme zvolili Danielu, ktorá má kontakty a pozná veľa ľudí. Na Dakare bola dvakrát s poľským tímom. Bola to dobrá voľba.
Spomínali ste, že jazdci z továrenských tímov majú na motorkách lepšie pérovanie. V čom spočíva takáto výhoda?
Je to bezpečnejšie. Môže ísť rýchlejšie. Keď trafí nejakú nerovnosť, motorka sa mu lepšie správa. Pérovanie je tá najdôležitejšia vec práve kvôli bezpečnosti.
Tento rok preteky opäť poznačila smrteľná nehoda Pierra Cherpina. Minulý rok ste boli svedkom tragédie Paula Goncalvesa. Určite to nie sú príjemné spomienky...
Najhoršie bolo, keď padol v piatej etape jeden indický jazdec. Je z toho istého tímu, z ktorého bol Goncalves. Boli kamaráti a mali tie isté motorky. Oživovali ho asi 15 minút, nakoniec sa im to podarilo a zobrali ho do nemocnice, kde ho udržovali v umelom spánku. Všetci sme si mysleli, že je po ňom. Smrť pretekára často oznámia až po Dakare. Snažia sa to ututlať. No nakoniec sa dal dokopy. Chvalabohu. Takýchto kritických pádov je viac. Niektorých sa podarí zachrániť. Na psychike to nepridá, keď viete, že na vás každý kilometer číha smrť. Je tam sto jazdcov a traja sa tam "rozbijú". Ktovie, či nebudete medzi tými troma percentami.
Isto to nie ľahké ani pre rodinu. Nechcú vám to doma niekedy „zatrhnúť”?
Jasné, minulý rok chceli koniec. Ja som tiež veľakrát povedal, že končím. Alebo som počas pretekov povedal, že som tam poslednýkrát. V priebehu roka ma to však prešlo. Po týždni som už jazdil. No to, čo robíme na Slovensku počas sezóny, keď jazdíme enduro, je úplne iné ako Dakar. Človek si to však počas roku usporiada v hlave a zrazu som tam bol opäť.
Teraz možno opäť nastáva tá fáza, kedy sa rozhodujete, či pôjdete na Dakar aj ďalší rok...
Už teraz viem, že tam chcem ísť. Tento týždeň som ešte v povinnej karanténe. Potom začnem opäť trénovať, pôjdem jazdiť mimo Slovenska, keďže tu je zima. Účasť na ďalšom ročníku však bude závisieť od mojich partnerov. Je doba, aká je. Veľa z nich určite nebude vedieť, čo bude ďalej. Registrácia sa otvára 15. mája a vtedy musím zaplatiť zálohu. Na jeseň sa potom platia ostatné veci. Kto v tejto dobe vie, čo sa vtedy bude diať? Bolo to ťažké riešiť, aj keď koronavírus nebol. Minulý rok som tiež váhal, no veľa sponzorov mi pomohlo, za čo som im naozaj vďačný. Opäť to teda závisí od nich.
