Športové aktuality
17 min. čítania

Tréner strednotratiarov Pavel Slouka vníma olympijskú pôdu ako posvätné územie, podľa neho treba zlepšiť legislatívu

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
TASR/Michal Svítok

Skúsený atletický tréner Pavel Slouka dlhoročne trénoval dnes už legendárnu strednotratiarku Luciu Hrivnák Klocovú, ktorú štyrikrát priviedol na olympijské hry. Momentálne sa o rovnaký husársky kúsok pokúša s Gabrielou Gajanovou a s Andrejom Paulínym. Viac sa o jeho kariére dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Pavel Slouka sa narodil 28. 6. 1956 v českých Otrokoviciach. S atletikou výraznejšie začal na strednej škole, pričom postupne sa prepracoval medzi česko-slovenskú strednotratiarsku elitu. Po absolvovaní Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského sa venoval trénerstvu detí i vyučovaniu telesnej výchovy na základnej škole a gymnáziu. Na prelome tisícročí sa ujal Lucie Hrivnák Klocovej, s ktorou sa zúčastnil na štvoro olympijských hrách – Atény 2004, Peking 2008, Londýn 2012 a Rio de Janeiro 2016. Na OH v Londýne jeho zverenka skončila pôvodne ôsma v behu na 1500 m, po diskvalifikáciách poskočila až na piatu priečku. Okrem iného získala bronz na 800 m na majstrovstvách Európy v Barcelone 2010. Momentálne trénuje nádejných Gabrielu Gajanovú a Andreja Paulínyho, ktorý štartoval na olympijských hrách mládeže 2018 v Buenos Aires. Slouka trénuje v klube AK ZŤS Martin a je zamestnaný v Národnom športovom centre.

Ako ste sa dostali k športu? 

Keď som mal pätnásť. Po skončení základnej školy ma nechceli prijať na strednú školu s maturitou, pretože môj otec v roku 1968 nesúhlasil s politikou štátu. Vystúpil z komunistickej strany. Ja ani sestra sme to na základe toho nemali jednoduché. Na poslednú chvíľu som sa dostal do Martina na strednú vojenskú školu, kam som prišiel z moravského Vsetína. Na hodinách telesnej výchovy som bol väčšinou predposledný alebo posledný. Trochu som sa zamyslel nad sebou a začal na tom pracovať. Vypracoval som sa tak, že som začal behať stredné trate. Dostal som sa najskôr na popredné miesta na okresnom kole. Tým sa začala moja atletická cesta. Budúci rok to už bude 50 rokov.

Kto bol váš prvý tréner?

Môj prvý tréner bol Milan Nemček z Martina, ktorý už nie je medzi nami. Paradoxne zomrel zopár dní potom, ako Lucia Hrivnák Klocová vybojovala na 1500 m svoje najlepšie umiestenie na olympijských hrách v Londýne. Posunula sa po diskvalifikáciách pretekárok z ôsmeho na piate miesto. On bol aj jej objaviteľ.

Ako si spomínate celkovo na vašu športovú kariéru?

Štyri roky som navštevoval spomínanú strednú vojenskú školu v odbore delostrelectvo. Popri nej som športoval. Behal som zo začiatku za klub Strojárne Martin, ktorý sa dnes nazýva AK ZŤS Martin. Zúčastňoval som sa vojenských aj civilných pretekov. Následne som sa dostal na vojensko-technickú vysokú školu v Martine. Ďalej som pokračoval v atletike a v roku 1976 som skončil na majstrovstvách Česko-Slovenska dospelých šiesty. Bolo to dva roky pred majstrovstvami sveta v Prahe 1978. Všimol si ma tréner Jožka Plachého Jan Liška a mal som ísť do Dukly Praha. Koncom prázdnin sme boli z kasární na povinnej zemiakovej brigáde. Boli tam nepríjemné podmienky a u pätnástich z nás sa objavila žltačka. Putovali sme do nemocnice v Ružomberku, kde som strávil tri mesiace. Vrátil som sa späť a z ponuky napokon zišlo. Dostal som sa do civilu a hľadal som uplatnenie. Do necelého roka som znovu začal trénovať. Získal som miesto v strojárňach. Stále som súťažil. Po troch rokoch som sa dostal na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave (FTVŠ), kde pôsobil neskorší šéf slovenskej atletiky Anton Ihring. On mi pomohol. Pripravoval som sa pod Štefanom Merešom, ktorý trénuje dodnes. Získal som viacero medailí na halových i vonkajších národných šampionátoch na 800 m a 1500 m.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

V roku 1983 som po skončení vysokej školy som dostal ponuku z Martina, či by som sa chcel vrátiť naspäť do Turca. Stal som sa vedúcim trénerom mládeže. Takto som sa dostal k trénerstvu. Začiatkom 90. rokov tréningové stredisko mládeže zrušili. Hľadal som si nejaké miesto. Pôsobil som síce stále ako tréner, ale vyučoval som do roku 2003 na osemročnom gymnáziu i na základnej škole v Martine. Odvtedy až dodnes som zamestnaný v Národnom športovom centre ako tréner.

Mali ste aj nejaký vzor?

Trénerský vzor úplne nemám. Skôr som díval na českých trénerov a hlavne na knihy, ktoré vydali z hľadiska praktickej stránky tréningu. Nemôžem povedať, že by ma niekto uchvátil ako tréner. Snažil som sa ich však sledovať. Emil Zátopek bol veľká hviezda a uznávali ho dosť. Rád som sledoval aj Jožka Plachého, s ktorým som súťažil. Stretával som sa s ním celý športový život. Dokonca som ho raz aj zdolal, čo mu vždy rád pripomínam. (úsmev) Môžem spomenúť aj Jožka Odložila, ktorý ma ako bežec uchvátil. Oslovila ma takisto Jarmila Kratochvílová, ktorá stále drží svetový rekord na osemstovke. Dokonca som s ňou po roku 2000 nadviazal spoluprácu, keď som trénoval Lucku Klocovú. Chodili sme na spoločné sústredenia na Kanárske ostrovy, kam cestujeme viac ako 15 rokov. Mal som šťastie na trénerov, ktorí boli aj špičkoví atléti. Využíval som vždy to, čo som uznal za vhodné a čo sa dalo realizovať v našich podmienkach.

Načrtli sme už zopár vašich trénerských úspechov. Ktoré z nich si vážite najviac?

Jednoznačne to boli olympijské hry v Londýne, kde skončila Lucia Hrivnák Klocová pôvodne na 1500 m ôsma. Dnes ju nájdeme už na piatom mieste. Vážim si to aj preto, že toto umiestenie sprevádzali určité peripetie. Najskôr to vyzeralo tak, že nepostúpi. Bojovali sme za to, keďže sme sa cítili byť poškodení. Nakoniec vyšlo najavo, že máme pravdu. Predtým v Aténach a Pekingu išla osemstovku. Mnohí si mysleli, že sme „šliapli“ vedľa, keď prešla na dlhšiu trať. Bol som však presvedčený, že na tisícpäťstovku dozrela. Finále mi potvrdilo správnosť tejto cesty. Označil by som to za vrchol. Keď sme bojovali o OH v Aténach, tak som dúfal, že to bude aspoň jedna účasť pod piatimi kruhmi. Lucka tomu veľa podriadila.

Vyvstáva otázka, ako sa spolupracovalo s medailistkou z vrcholných podujatí na stredných tratiach Luciou Hrivnák Klocovou?

Predtým som trénoval aj iných kvalitných atlétov. Viaceré moje bývalé bežkyne som pretvoril na chodkyne. Ivana Brozmanová alebo Zuzka Zemková boli aj na majstrovstvách sveta či na iných vrcholných podujatiach. Zuzka mala štartovať aj na olympijských hrách v Barcelone 1992, no pre pochybenia na slovenskej strane napokon nemohla štartovať. Písal som o tom vtedy dokonca aj Věre Čáslavskej, ktorá viedla Česko-slovenský olympijský výbor. Trénoval som aj Miroslava Vanka. Tri roky som potom atletiku nechcel vidieť. Na Turčianskych hrách mládeže Lucku objavil Milan Nemček. Pôvodne hrala hádzanú a iné športy. Spočiatku ju beh nebavil. Jej otec s kamarátom ma „lámali“ v podstate rok. Dá sa povedať, že som ju najprv nechcel trénovať. Potom ma už v roku 1998 „ukecali“. Musel som ju obrátiť na svoj obraz, čo sa týka tréningových predstáv. To trvalo rok-dva. V roku 2000 sa nominovala na svoje prvé juniorské majstrovstvá sveta v Čile. Odvtedy sme išli na vlne vrcholového športu, počas ktorej absolvovala štvoro olympijských hier a mnoho ďalších vrcholných podujatí.

Spomenuli sme vaše štyri účasti na olympijských hrách v pozícii trénera Lucie Hrivnák Klocovej. Aké máte spomienky na prvú v Aténach 2004?

Prvé olympijské hry boli veľká neznáma, ale mali sme za sebou už viacero štartov na významných súťažiach. Atény by som označil za veľmi špeciálne - od otvorenia až po ukončenie hier. Na olympijských hrách z môjho pohľadu „vybuchla“ neznáma eufória. Keď sa bežalo finále na sto metrov, tak to bol „uragán“. Zrazu to všetko stíchlo. Evokuje to vo mne „ticho pred búrkou“, ktoré predznačuje veľké momenty. Keď vystrelili, tak to bol nával „uragánu“ na oči a v podstate všetky zmysly. Rád si spomínam na záverečný večer, kde domáci rozprúdili zábavu tamojšími pesničkami. Bolo to úžasné a veľmi to na mňa zapôsobilo. Prvé OH na nás obidvoch zapôsobili a posunuli k pocitu, že to neostane iba pri jednej účasti.

Nasledovali OH 2008 v Pekingu. Čo ste si odniesli z čínskej metropoly?

Rok predtým sme štartovali v Japonsku na majstrovstvách sveta v atletike v Osake. Tam sme mali aj záverečný kemp pred olympijskými hrami. Bolo to odlišné. Mali sme tam pokoj. Japonská mentalita nám vyhovovala. Odtiaľ sme leteli priamo do Pekingu. Organizáciu by som označil za úžasnú. Okrem pretekov sme boli radi za čas, ktorý sme mohli stráviť v Zakázanom meste alebo pri Čínskom múre. Dá sa povedať, že sme mali šťastie na skladbu štartového poľa. Na osemsto metrov štartovali výkonnostne vyrovnané pretekárky. Úžasné. Človeka to veľmi nabíja energiou.

V poradí tretie olympijské hry vašej doposiaľ najúspešnejšej zverenky sa konali v Londýne 2012. Sprevádzali ich taktiež pozitívne emócie?

Prípravu na ne sprevádzali komplikácie, keďže doma sme nemali dostatočné podmienky. Trénovali sme v zahraničí, napríklad na Morave v meste Břeclav, kam sme chodievali pätnásť rokov. Na základe toho, že sa trošku rýchlosť vytrácala, začali sme pracovať na tisícpäťstovke. Londýn bol veľmi „pracovný“, ale aj veľmi emotívny, keďže nám vyšlo to, čo sme si predsavzali. Pred odchodom vedel jedine náš manažér Alfons Juck, ktorú disciplínu pobežíme. Ide o to, že Lucka splnila limit na 800 m i na 1500 m. Ja som vedel od polovice sezóny, že to bude beh na 1500 m. Viacmenej sme sa s Juckom zhodli. Ja som to však oznámil až na poslednú chvíľu, aby neboli reči zo strany novinárov alebo kvázi-odborníkov. Dopadlo to napokon dobre.

Lucia Hrivnák Klocová zavŕšila svoje olympijské počínanie v Riu de Janeiro. Ako si vybavujete v pamäti jej derniéru pod piatimi kruhmi?

Vedel som, že Rio bude pre ňu posledné. Lucia už mala syna Adama, ktorý s nami chodil skoro na všetky zahraničné podujatia. Iným spôsobom sa to nedalo realizovať. To bolo trochu upracované a zvláštne. Mali sme však pohodu. Vzhľadom na jej syna sme cestovali do Ria v neskoršom termíne. Tam už bol problém so ženami, ktoré v podstate už ani ženami neboli. Tie skončili na prvých troch miestach. Moja zverenka už mala aj zdravotné problémy. Nemohli sme sa zúčastniť na dostatočnom počte zahraničných pretekov na 1500 m a ostrý limit nám ušiel o dve desatiny sekundy. Museli sme teda štartovať na osemstovke, na ktorej sme mali splnené kvalifikačné kritériá. Hovorím príprava na ňu nebola úplne dotiahnutá dokonca. Záverečná účasť na OH nevyšla úplne podľa predstáv, ale hodnotenie je pozitívne. Každý štart pod piatimi kruhmi nám dal niečo iné.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Olympijské hry boli pre mňa pred prvou účasťou niečo nepredstaviteľné. Keď sa Zuzka nedostala do Barcelony, povedal som si, že ja ako tréner sa tam azda nemôžem dostať. Bolo to pre mňa ako keby tabu. Po prvom štarte Lucie Klocovej som si povedal, že všetko je možné. Keď človek chce, zrazu zistí, že sa to dá. Musíte však tomu veľa podriadiť. To som urobil ako kouč. Mám šťastie, že manželka sa kedysi takisto venovala atletike. Chápala to, ale mala pripomienky. Ja by som olympijské hry nazval niečo ako vstup na posvätné územie. Na OH v Aténach otvárací ceremoniál výrazne reflektoval aj antické olympijské hry v Olympii a v hlave mi došlo, že je to asi posvätná pôda. Naskakovali mi zimomriavky. Musí to v človeku zanechať veľký dojem.

Spomínate rád aj na nejaké ďalšie momenty?

Mal som šťastie vidieť na Jamajke Bolta, keď vyhral juniorské majstrovstvá sveta. Vtedy sa mi ježili chlpy. Prejav radosti Jamajčanov bol neopísateľný.

Mohli by ste porovnať Luciu Hrivnák Klocovú a vašu aktuálnu zverenku Gabrielu Gajanovú?

Ich podobnosť je, samozrejme, v tom, že behajú stredné trate. Dostal som už zopár takých otázok. Nerád ich porovnávam. Každý športovec je z iného cesta. Môžem porovnať jedine výkonnosť, to je jasné. Náročne sa to však porovnáva vzhľadom na uplynulých dvadsať rokov. Určité črty sú tam podobné. Lucka nikdy nechcela odísť z Martina, keďže je spätá z týmto krajom a mestom. Bola veľmi pracovitá. V tréningu som ju často musel brzdiť. Gabika je takisto veľmi pracovitá a tiež ju niekedy musím stopnúť. Musí však viac dochádzať. Rozdiel vidím v trávení voľného času či v možnostiach regenerácie. Každý má svoje plusy. Keby to bolo všetko rovnaké, tak šablóna by stačila na to, že by bol dostatok dobrých trénerov a nevedeli by sme čo skôr s dobrými pretekármi.

Momentálne trénujete talentovaných pretekárov, zmienenú Gabrielu Gajanovú a Andreja Paulínyho. Vidíte slovenskú budúcnosť v bežeckých disciplínach vo svetlých farbách?

Čo sa týka bežeckých disciplín, vidím tam určitý ústup z pozícii. Keď si spomeniem na dobu, počas ktorej som začal "nakúkať" do vrcholovej atletiky, vtedy boli silné Dukla Praha a Dukla Banská Bystrica. Súťažili ešte Plachý, Šišovský, Samborský, Timko či Richtárik. Išlo o bežcov, na ktorých som sa pozeral a bolo ich náročné zdolať. Mohli sme vtedy vidieť plejádu kvalitných a vyrovnaných pretekárov. Dnes je kvalita nižšia a kvantity je menej.

V čom je z vášho pohľadu problém v atletike? 

Dá sa povedať, že v minulosti bola jednoduchšia doba. Mali sme však dostatok kvalitných športovísk a trénerov. Dnes môžeme vidieť najväčší problém v aktuálnej ekonomickej i spoločenskej situácii. Mládež má veľa lákadiel, ktoré sú príliš rýchlo a lacno dostupné. K dispozícii je veľmi málo športovísk, pretože napríklad u nás zanikla továreň ZŤS, ktorá podporovala šport a starala sa aj o objekty. S Luckou som zažil, že nás vyhodili zo štadióna, keďže prešiel do súkromného vlastníctva. Keď sme končili, tak sa postavila najskôr malá dráha. Pätnásť rokov sme bojovali a až pred zopár dňami sme v Martine otvorili novú atletickú dráhu. Ale plné vybavenie tam ešte nemáme, čo sa týka tribún alebo sociálnych zariadení. Chýba nám však veľa trénerov. Kedysi sme mali trinásť centier na Slovensku, kde sme nachádzali mladých atletických adeptov. Bolo to super.

Ako by sa dala situácia zlepšiť?

Keby sme mali ministerstvo športu. Keby peniaze išli viac do krajov, aby sa viac investovalo do športovísk a mohli sme mať väčší počet profesionálnych trénerov. Deti potrebujú odborné vedenie. Detská atletika sa rozbehla a najmladších detičiek je dosť. Treba to ešte nejakým spôsobom dostať do dorasteneckej či juniorskej kategórie. Kedysi sme mali kvalitný telocvik na školách. Dnes nám chýbajú telocvikári a je strašne malá dotácia hodín telesnej výchovy. Keď som nastúpil, mali sme tri hodiny do týždňa. To bolo super. Dnes napríklad Gabika a ostatní majú jednu dvojhodinovku do týždňa na strednej škole s tým, že polhodinu niekam idú a ďalšiu polhodinu sa "flákajú" naspäť. Treba investovať do školstva, trénerov, zlepšiť tok peňazí a zabezpečiť základné vybavenie. Toto nám chýba.

V čom naopak vidíte pozitíva v podmienkach na atletiku?

Čo sa týka Slovenského atletického zväzu, vidím, že sa v uplynulom období zlepšila podpora trénerov. Sú takisto projekty na výstavbu a opravy atletických zariadení. Trošku sa to rozbehlo. Podporovaná je aj práca s deťmi. Bolo by to treba presunúť aj do starších kategórií, v nich je to však aj o legislatíve. Realizujú sa dobré súťaže aj na základných či stredných školách, ale sú trochu roztrieštené.

Ak by to bolo na vás, čo by ste vylepšili celkovo v športe na Slovensku?

Školstvo je trochu problém. Mám kamaráta, ktorý vyučuje na FTVŠ. Rozprávame sa o počtoch ľudí a celkovo o štúdiu. Malo by to byť „učesané“. Tréner by mal mať finančné zabezpečenie, aby mohol uživiť rodinu. Ja som napríklad po roku 1989 po zrušení útvarov talentovanej mládeže musel chodiť do školy, trénoval som a mal som aj ďalšie zamestnanie, do ktorého som si chodil privyrobiť. V legislatíve to pokrivkáva, keďže kvalita telesnej výchovy by potrebovala pozdvihnúť. Je tu aj viacero asociácií, ktoré by sa mohli zjednotiť.

Čo by ste ešte chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Čas mi rýchlo letí. Chceme úplne dokončiť atletický štadión v Martine, aby tam bola aj tribúna so sociálnymi zariadeniami. Máme v pláne postaviť bežecký tunel, kde by sa deti mohli pripravovať aj v chladnejšom počasí. Moje bývalé zverenky Lucka Hrivnák Klocová a Lenka Vanková, za slobodna Farská, pracujú s najmenšími. Vedú dve skupiny s celkovo 90 deťmi. Je problém zabezpečiť prípravu. Preto som si vzal za svoje, že toto by som chcel dotiahnuť do toho, aby areál bol vybavený aspoň základným zariadením pre všetky kategórie. Nerobím si veľké predstavy, že budem ešte veľa rokov tréner, ktorý sa dostane na olympijské hry. Čas uteká. Teší ma však, že až päť mojich bývalých zverencov sa venuje trénerstvu atletiky. Boli krízové roky, keď nemal kto trénovať. Chceme dostať náš klub pod jednu strechu, aby sme fungovali ako jedna rodina. Verím, že bude záujem zo strany detí a rodičov.

Ak sa pozrieme na bližšiu budúcnosť, čo vás čaká v najbližšom období?

Nedávno sa nám skončila sezóna. Jar nás zaskočila. Mali sme mať sústredenia v Portugalsku, ktoré sa presunuli. Tam by sme mali ísť v novembri a v decembri, ale v ére koronakrízy človek nikdy nevie. Možno nám to nevyjde. Príprava by potom musela byť v skromných podmienkach doma. Na začiatku roka musela Gabika dochádzať trikrát týždenne z Martina do Bobrovca skoro stopäťdesiat kilometrov, čo nebolo jednoduché. Mám aj veľa ľudí mimo Martina. Dúfam, že to nebude také kritické v nasledujúcom období. Žeby som nejako extrémne plánoval zahraničné sústredenia pred, dúfam, olympijským rokom, sa nedá úplne povedať. Vďaka tomu, že už máme dráhu, je to však pre nás veľké plus. Robím si skromnejšie plány na prípravu, ktorá sa bude realizovať viacmenej doma. Ak nebudú zatvorené hranice, rád chodím aj do Břeclavi, kde máme kvalitné podmienky. Na Morave mám v podstate aj rodinné zázemie. Keby sa hocičo udialo, môžeme sa kedykoľvek vrátiť. Keby bola kritická situácia, mohlo by nám to stačiť na základ prípravy.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Nech sa nedajú odradiť neúspechmi. Aby nehľadali všetko ideálne, čo sa týka prípravy. Myslím si, že sa dá realizovať aj v relatívne slabšom technickom vybavení. Chce to trošku času na premyslenie. Keď chcú niečo dosiahnuť, musia byť pracovití. To značí, že nemusíte dať tomu úplne všetko, ale naozaj veľa. Bez toho sa nedá dostať na vrcholné podujatie. Želám im, aby sa im vyhýbali zranenia a ochorenia.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri