V ringu je aj pri ťažkých váhach aj krvákoch
Michaela Zavoral Kováčová je žena, ktorá toho stíha naozaj veľa. Má za sebou športovú kariéru v kickboxe, dnes je rozhodkyňou aj funkcionárkou. Slovenskému kickboxu robí dobré meno aj v zahraničí. Vzdeláva nových rozhodcov, občas rozhoduje MMA či box. Spolu s manželom vychováva desaťmesačnú dcérku, majú vlastnú telocvičňu a navyše aj klasickú prácu. Ako to všetko zvláda? Aj to prezradila v rozhovore.
Rozhovory s inšpiratívnymi ženami vám pri príležitosti Medzinárodného dňa žien ponúkame v spolupráci s Komisiou SOŠV pre rovnosť príležitostí.
Ako ste sa dostali ku kickboxu?
Môj prvý kontakt s kickboxom bol z rozprávania. Keď bol môj otec ešte na vojne, zaujímal ho box. Tam to niekde celé začalo. Stále nám o tom rozprával. Keď som neskôr prišla na strednú školu, našla som množstvo kurzov a práve tam som objavila aj kickbox. Zaujalo ma to a chcela som to vyskúšať. Môj otec ma v tom podporoval.
Dohodli sme sa s kamarátkou, že skúsime aspoň jednu hodinu a uvidíme. Prišla som tam sama, kamarátka nakoniec nemohla. Bolo tam 25 chlapcov a ja. Pozerali sa na mňa, či som zablúdila. Bol tam však skvelý tréner – Peter Onuščák, ktorý je dnes prezidentom zväzu. Prijali ma, nakoniec som stretla aj iné dievčatá. Chytilo ma to, zostala som.
Nebáli sa o vás rodičia?
Nemali s tým problém. Páčilo sa im, že to zo začiatku bude len v rámci tréningu. Keď prišla prvá súťaž, neboli z toho nadšení, hlavne mamina. Čo sa týka otca, aj keď ma vždy podporoval, nebol ani na jednom zápase. Mali sme dohodu, že keď skončí zápas, zavolám, spýtajú sa, či som celá a ako som dopadla. Aj keď som doniesla prvé medaily v roku 2007, nikdy tam reálne neboli, báli sa o mňa.
Čo považujete v športovej kariére za najväčší úspech?
Dostala som sa ako ešte pretekárka na WAKO majstrovstvá sveta v roku 2011 v disciplíne K-1. Konali sa v Macedónsku. Musela som si to však zaslúžiť. Získala som desať medailí z majstrovstiev Slovenska (3x zlato, 3x striebro, 4x bronz) , bronz zo Svetového pohára v Maďarsku.
Bohužiaľ, v prvom zápase na svetovom šampionáte som si zlomila nohu. Už som nemohla pokračovať. V tom istom roku, ešte pred MS, nečakane zomrel môj otec. Aj kvôli tomu bola moja psychická príprava slabšia. Ešte keď žil, sľúbila som mu, že keď sa dostanem na MS, skončím so zápasmi. Tak som sa rozhodla skončiť, aj keď to moje vystúpenie nedopadlo dobre.
Napriek tomu ste s kickboxom úplne neskončili. Ako pokračovala vaša kariéra ďalej?
Pri jednom zápase v roku 2008 som si zlomila podočnicu a mala som natrhnuté nervy. Nemohla som trénovať, videla som trojmo. Rozmýšľala som, čo ďalej. Bolo to ešte pred spomínanými MS. Peter Onuščák vtedy prišiel s nápadom, aby som skúsila rozhodovať. Povedala som, že to je blbosť, že by ma to nebavilo. Nakoniec som však dala na jeho radu a skúsila som to. Ešte počas súťaženia som si začala robiť prvú licenciu na Slovensku ako národný rozhodca. Našla som sa v tom, začalo ma to baviť. Síce som nezápasila, no mohla som byť v ringu viac ako ostatní.
Od roku 2008 sa tomu venujem aktívne. Popritom som bola aktívna v Slovenskom zväze kickboxu, organizovala som rôzne turnaje, nakoniec ma kluby zvolili aj do výkonného výboru. Okrem toho som si v roku 2009 spravila medzinárodnú licenciu na rozhodovanie.
Postupom času sa to v rámci vašich funkcií zbieralo…
Na medzinárodnej scéne som v organizácii WAKO rozhodca s najvyššou licenciou, som členka svetovej aj európskej komisie rozhodcov. Od 3.3.2022, čo je teda úplná novinka, ma zvolili za šéfku Európskej komisie rozhodcov pre ringové športy WAKO EU. Je to pre mňa neuveriteľná pocta, výzva a zároveň nečkaná nominácia. Okrem toho som už piatym rokom členkou výkonného výboru WAKO EU a druhý rok som aj v svetovej organizácii WAKO. Postupne sa to zbieralo a funkcií je už viac, ako by človek čakal. Robím to už 15 rokov.
Skúste opísať, aká je úloha rozhodcu? Čo všetko musíte v ringu robiť?
Nie je to úplne jednoduché. Vždy je dobré začať v danom športe ako pretekár. Keď som sa stala rozhodkyňou, zistila som, že to nie je len o tom, ako rozdať čo najviac úderov. Sú dve možnosti rozhodovania – ste rozhodca na bodoch, sedíte pod ringom a bodujete daný zápas. Alebo ste ringový rozhodca a zápas vediete.
Ešte pred zápasom kontrolujete výstroj a to, či sú pretekári pripravení. To robia bodoví rozhodcovia. Ringový rozhodca tesne pred zápasom skontroluje, či má pretekár chránič úst.
Poďme si teda povedať viac o ringových rozhodcoch. Akí musia byť a na čo si musia dať pozor?
Musia byť v ringu neviditeľní. Musia sa udržiavať v trojuholníku s pretekármi. Držať sa tak, aby sme nezacláňali bodovým rozhodcom. Niekomu sa môže zdať, že sa rozhodca len pozerá a maximálne dá trest, keď prevedú zakázanú techniku. Je to zložitejšie, ako to vyzerá.
Väčšina ľudí, ktorí robia rozhodcov sú bývalí športovci. Prvá vec, čo mi povedia, keď začnú robiť rozhodcu je: Konečne som pochopil, prečo som tie zápasy prehral.
Sú rozhodcovia špecializovaní ako ringoví a bodoví, či môžu byť v jednom zápase tak a v druhom inak?
Po prvých získaných rozhodcovských licenciách môžete byť iba na bodoch. Nie hocikto sa odváži ísť hneď do ringu. Niektorí sedia na bodoch celý život. My v ringu sme prví, ktorí môžeme zachrániť život, či podať prvú pomoc. Nevedieme len zápas, staráme sa aj o zdravie pretekára.
Zažili ste už počas zápasu nejaké nepríjemné, či život ohrozujúce zranenie?
Mám odpískaných už viac ako 8-tisíc zápasov. Stáva sa to. Najznámejšie zakončenie zápasu je KO. Pretekára úplne vypne. Vtedy mu musíte povoliť chránič úst, aby mohol dýchať. Potom už príde doktor. Prvé sekundy však pomáhate vy. Keď sa objaví tržná rana, dáte tam ruku, aby krv nestriekala. Keď sa stane nejaký krvák, musíte mať na to žalúdok.
Rozhodujete ženské aj mužské zápasy?
Nie je to tak, že keď ste žena, rozhodujete iba ženské zápasy. Pískate všetko. Je to na vás, či sa odvážite aj na vyššie váhy. Ja som síce také malé pivo, no mám odvahu, takže pískam aj ťažké váhy. Často je to aj vtipné, keďže som malinká a rozhodujem zápas stokilových a dvojmetrových chlapov. Keď sa snažím po zápase zdvihnúť ruku víťaza, musím ho držať za lakeť.
Nie je tam riziko, že by vás pri súboji mohli omylom trafiť?
Môže sa to stať. Stalo sa to aj mne. Musíte počítať, akú má pretekár dĺžku kopu. V jednom zápase ma jemne trafil, no nič sa mi nestalo. Viac sa zľakol on. Raz mi napríklad pretekár prišliapol topánku. Nedala som si pozor.
Najhoršie, čo sa mi stalo, bolo na MS v Slovinsku. Bola som unavená, bol to posledný zápas. Bola som blízko, a to bola chyba. Dala som medzi pretekárov ruku a trafili ma. Zlomila som si malíček. No patrí to k tomu, človek sa z toho učí.
Máte nejaký rozhodcovský cieľ? Blížia sa napríklad Svetové hry v Birminghame...
Áno, dostala som sa do nominácie na Svetové hry 2022. Je to veľký úspech pre náš zväz. Máme tam nominované aj dve pretekárky, Alexandru Filipovú a Moniku Chochlíkovú. Samozrejme, každá takáto príležitosť je pre mňa méta. V roku 2013 som dostala ocenenie najlepšia rozhodkyňa Majstrovstiev sveta WAKO seniorov pre ringové športy v Brazílii. Bola to pre mňa obrovská pocta.
Bola som rozhodkyňa na Ázijských hrách, Svetových hrách, Európskych univerzitných hrách a teraz som sa opäť kvalifikovala na Svetové hry. Som vždy rada, keď sa mi niečo takéto podarí. Je to pre mňa neuveriteľný výsledok vzhľadom na to, že nás ide napríklad osem rozhodcov z 60 krajín. V nominácii na tieto významné podujatia som často ako jediná žena.
Môj sen bol dostať sa do profesionálnej federácie GLORY. To je najprestížnejšia organizácia, ktorá skupuje hviezdne mená nášho športu. Je to niečo ako UFC v MMA. Podarilo sa mi dostať sa tam ako prvej ženskej rozhodkyni v histórii. Debut som mala 19.12.2020 a odvtedy patrím do tímu.
Spomínali ste Moniku Chochlíkovú, tá pôjde na Svetové hry 2022 reprezentovať Slovensko v kickboxe aj thajskom boxe, čo je celkom rarita. Ako je to u rozhodcov? Je náročné rozhodovať dva rôzne športy?
Je to na vás, či sa chcete venovať aj niečomu inému. Ja som skúšala okrem kickboxu rozhodovať box, MMA aj thajský box. Vždy keď je šanca, pridám si nejakú licenciu, ale dnes som najviac verná kickboxu. Okrem toho, že som rozhodkyňa v amatérskom kickboxe, som rozhodkyňa aj v profesionálnej divízii WAKO PRO. Tam som rozhodkyňou už osem rokov.
Ako vnímate základňu kickboxu u nás?
Každý rok vidíme nejaký posun. Nosievame medaily z vrcholných podujatí každý rok, čo je na tak malý štát z 136 členských krajín WAKO veľký úspech. Aj keď bol covid, kluby pribúdajú. Máme napríklad memorandum s thajským boxom. Neobmedzujeme pretekárov, môžu štartovať aj v lige thajského boxu a naopak.
Nerozmýšľali ste aj nad trénerskou licenciou?
Ja vlastne trénerskú licenciu mám. Teraz ju už nevyužívam. Skúšala som, bavilo ma to, no rozhodla som sa naplno venovať rozhodcovskej kariére. Som stále na cestách a nie je na to čas. Vďaka rozhodovaniu som precestovala svet a venujem sa tomu aj naďalej.
Na trénerstvo teda neostal čas. Mám teraz desaťmesačnú dcérku. No môj manžel je tréner, takže , čo sa týka tohto, sme v telocvični nonstop.
Pomohol úspech MMA rozmachu kickboxu?
Možno to trošku spopularizovalo bojové športy. No neviem, či to moc dalo kickboxu. Ale povedomie to určite zvýšilo. Vďaka napríklad OKTAGONU to šlo veľmi rýchlo nahor.
Možno to aj trošku zbúralo predsudky. Ukázali príbehy športovcov a to, že musia tvrdo trénovať.
Sú tam aj rôzne predsudky voči pravidlám, mnohí tvrdia, že sa MMA nikdy nedostane na olympijské hry. No podľa mňa to je síce hudba budúcnosti, no úplne by som to nezavrhovala.
MMA má možno dlhšiu cestu, no kickbox podnikol prvé kroky, aby sa raz pod päť kruhov dostal.
Som hrdá, že počas môjho pôsobenia ako členka výkonného výboru WAKO, sme sa stali uznaným športom MOV. Teraz sme plne uznaným športom a bojujeme ďalej. Možno v roku 2032 by sme sa mohli stať súčasťou olympijských hier. Uvidíme.
Veľkým úspechom je pre aj to, že sme sa stali súčasťou Európskych hier. Tie sa budú na budúci rok konať v Poľsku.
Počas celého rozhovoru ste spomínali množstvo funkcií, práce a výziev, máte rodinu, malú dcérku... Ako to všetko zvládate?
Popravde, ani sama neviem. Myslím si, že to mám tak odmala. Rodičia ma viedli k tomu robiť všetko na 100%. Plno týchto funkcií je dobrovoľných. Aby si ľudia nemysleli, že zarábam neviem aké peniaze. Je to skôr pocta, dostať sa tam spomedzi 136 krajín.
Okrem toho mám aj svoju prácu, venujem sa predaju športového oblečenia a s manželom máme telocvičňu a pracujeme aj v dizajne. Predávame kuchyne na kľúč. Je toho teda naozaj veľa.
Máte ešte na záver odkaz pre ženy, ktoré by sa chceli venovať kickboxu, či už po športovej, alebo aj po rozhodcovskej stránke?
Ženy, nebojte sa. Je to fantastický šport na uvoľnenie sa. Je to skvelé na kondíciu. Nie každý musí zápasiť, stačí trénovať a venovať sa tomu. Vymlátiť sa do vreca je neuveriteľná úľava.
A nech sa toho neboja ani rozhodkyne. Rešpekt v ringu pre nás v minulosti nebolo jednoduché získať. Dnes už je 30 % žien, keď som začínala, bolo nás možno 5 %. A žiadne ocenenie sa nevyrovná tomu, keď za mnou príde pretekár, napríklad počas majstrovstiev sveta, a poďakuje mi za moju prácu.
