Futbalová rozhodkyňa Matulová: Verejnosť nás často vníma ako neomylné postavy
Miriama Matulová pracuje ako futbalová rozhodkyňa, zároveň je aj koordinátorkou pre rozvoj ženského futbalu na Slovenskom futbalovom zväze. V rozhovoru sme sa venovali jej práci futbalovej rozhodkyne. Začínala v mládežníckych súťažiach, nakoniec sa prepracovala do tretej najvyššej mužskej súťaže. V októbri 2020 zažila aj medzinárodnú premiéru. Ako hlavná rozhodkyňa viedla kvalifikačný zápas žien o postup na Euro 2022 Grécko – Čierna Hora.
Koľko je na Slovensku futbalových rozhodkýň?
Aktuálne evidujeme na Slovensku 85 aktívnych rozhodkýň vrátane všetkých úrovní – od oblastných futbalových zväzov až po slovenské súťaže.
A koľko je oproti tomu rozhodcov?
Sú to neporovnateľné čísla, rozdiel je niekoľkonásobný.
Práci rozhodkyne zrejme predchádzal záujem o futbal...
Už ako malé dieťa som veľmi inklinovala k športu. Samozrejme, v čase keď som vyrastala bola doba iná, ako je dnes. Nemali sme k dispozícii toľko technológií, žiadne telefóny, hracie konzoly, internet bol raritou. Takmer všetok voľný čas sme trávili s kamarátkami a rovesníkmi vonku a pohyb bol našou každodennou súčasťou.
Na základnej škole moje smerovanie k športu začalo ešte viac narastať. Reprezentovala som školu asi vo všetkých možných súťažiach od atletiky cez loptové hry až po stolný tenis. Následne som začala hrávať v jednom trnavskom klube hádzanú, avšak nebolo to ono. Lepšie mi to išlo s loptou na nohe ako v ruke. V dvanástich rokoch som sa dostala k aktívnemu hraniu futbalu a začala som hrávať v ženskom klube TJ Skloplast Trnava. Tam som strávila krásnych šesť rokov, ktoré mi dali po športovej a osobnostnej stránke veľmi veľa. Pod vedením tréneriek Belkovej či Izakovičovej sme sa naučili veľkej disciplíne, pokore, ale aj drine.
Ako sa z futbalistky stane rozhodkyňa?
Povedala by som, že k práci rozhodkyne som sa dostala úplnou náhodou. V júni v roku 2010 som na jednom futbalovom zápase v TV videla rozhodovať ženu – Nemku Bibianu Steinhausovú. Páčil sa mi jej prejav a to, aký mala na ihrisku rešpekt. Bolo to niečo iné, nové. V tom čase som sa na Slovensku so ženskou rozhodkyňou nestretla, respektíve som ich v tom čase neevidovala. Niekoľko dní som na to myslela, až som dospela k presvedčeniu, že by som to chcela vyskúšať. A tak som sa v spomínanom júni prihlásila na Komisiu rozhodcov v Oblastnom futbalovom zväze v Trnave, odkiaľ pochádzam. Absolvovala som fyzické previerky, úvodné semináre… a už to šlo. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že Bibiana Steinhausová je mojím obrovským vzorom dodnes.
Opäť ma zaujíma ten pomer mužov a žien. Aký bol na kurze, ktorý ste absolvovali?
Bola som tam jediná žena, neskôr pribudla ešte jedna kolegyňa, ktorá dodnes v oblastnom zväze pôsobí. Čo sa týka zázemia, musím povedať, že aj keď som bola jediná žena medzi kolegami, bolo to výborné a mala som veľkú podporu.
Funguje to tak, že sa nerozlišuje medzi rozhodcovskými licenciami na ženský a mužský futbal? Keď už ste raz rozhodkyňa, môžete pískať oboje?
Áno, nepozerá sa na to, či ste muž, alebo žena. Pravidlá musíte poznať rovnako, musíte byť rovnako fyzicky pripravený. To, na aké stretnutia vás obsadia, je v rukách danej komisie.
Je to tak, že sa musíte vypracovať z nižších súťaží, mládežníckych až do tých najvyšších?
Áno, presne tak. Každý rozhodca začína v Oblastnom futbalovom zväze, nasledujú regionálne súťaže riadené regionálnymi zväzmi až po najvyššie slovenské súťaže.
Začiatky sú zrejme pomerne náročné...
Začiatky sú pre rozhodcu ťažké. Dovolím si to povedať vo všeobecnosti. Človek je v štádiu, keď sa učí a na amatérskej úrovni na dedinách je prostredie často veľmi ťažké, predovšetkým pre mladého začínajúceho rozhodcu.
Futbalová verejnosť nás často vníma ako neomylné postavy. Aj keď sa o to maximálne snažíme, všetci sme len ľudia. Tak ako spravia chybu hráči, tréneri, tak ju spraví aj rozhodca. Veľakrát sa však za tým hľadá úmysel, čo nie je úplne správne. Je veľmi dôležité mať okolo seba správnych ľudí. Nielen rodinu a kamarátov, ale aj niekoho po futbalovej stránke, kto vás bude podporovať, bude s vami konzultovať zápasy a na koho sa budete môcť obrátiť. Ja som na takéhoto človeka šťastie mala. To mi naozaj pomohlo.
Rozhodovali ste aj mládežnícke súťaže. Nie sú tam problémom aj premotivovaní rodičia?
Sú prípady, keď áno. Zasahovanie rodičov do zápasu a práce trénera, či rozhodcu má celkovo negatívny vplyv na rozvoj malého športovca a jeho výkon. Rodičia by mali deti povzbudzovať, byť ich najlepšími fanúšikmi, no prácu rozhodcu a trénera by mali prenechať na kompetentné osoby.
Ak je tréner voči rozhodcom alebo súperovi úctivý, rovnako sa správajú aj jeho zverenci. Keď budeme deti viesť k rešpektu voči rozhodcom, trénerom a súperom, bude to určite lepšie, ako keď vidia vykrikujúcich dospelých. Deti kopírujú trénerov, rodičov a je dôležité, aby dostali správny vzor.
Bez ohľadu na to, o akej úrovni sa rozprávame, má to žena ako rozhodkyňa ťažšie? Má taký istý rešpekt ako muž?
Povedala by som, že tie hranice sa stierajú. Celkovo sa pôsobenie žien vo futbale v spoločnosti viac toleruje. Pri rešpekte je to veľmi individuálne, často to záleží od konkrétneho jednotlivca. Čo sa týka mňa, začínala som ako šestnásťročná, bolo teda ťažké získať si rešpekt, keď som rozhodovala mužom, ktorí mi vekom mohli byť otcami. Spolu so skúsenosťami však narastal rešpekt aj zdravé sebavedomie. Ako ženy však musíme spĺňať presne také podmienky ako naši mužskí kolegovia, či už po fyzickej, alebo odbornej stránke.
Ako si spraviť na ihrisku poriadok a získať rešpekt?
Neviem, či existuje konkrétna odpoveď. Na to má každý svoj vlastný návod. Ja by som to prirovnala k mozaike, ktorá sa skladá z viacerých častí. V prvom rade musí rozhodca na sto percent ovládať pravidlá a byť pripravený na riešenie situácií, ktoré v zápase nastanú. Ďalším dôležitým aspektom je aj fyzická stránka, ktorá hrá dôležitú úlohu. Celkové vystupovanie, komunikácia s hráčmi či futbalovým prostredím, sebaprezentácia, odborná vedomosť a množstvo ďalších aspektov ovplyvňujú celkový dojem a rešpekt rozhodcu na ihrisku.
Rozhodcovia počas zápasu nabehajú takmer rovnakú porciu kilometrov ako futbalisti. Je náročné udržiavať sa neustále vo forme?
Dôležité je kontinuálne sa udržiavať v maximálnej fyzickej pripravenosti. Niekoľkokrát do roka máme fyzické previerky. Ak chcem rozhodovať vyššie mužské súťaže, musím spĺňať mužské testy.
Ako vyzerá váš tréning?
Medzi moje portfólio tréningov patria v prvom rade kondičné tréningy - bežecké, silové tréningy v posilňovni pod vedením trénerky a ak to situácia dovoľuje, rada si tréningovú prípravu spestrím aj inými doplnkovými športami, či už je to plávanie, spinning, bedminton a podobne.
Po fyzickej stránke ma najviac naučilo a posunulo vpred obdobie, keď som spolu s mojou kamarátkou a kolegyňou Marikou Súkenikovou, ktorá je mimochodom naša jediná ženská asistentka rozhodcu v najvyšších slovenských súťažiach, trénovala pod vedením kondičnej trénerky Ivety Bielikovej, bývalej úspešnej ružomberskej basketbalistky. Naučila som sa pri nich, že nielen poctivý tvrdý tréning, ale aj adekvátna regenerácia je neodmysliteľnou súčasťou úspechu, a preto na ňu dbám dodnes.
Ako si rozhodcovia vyhodnocujú chyby? Dá sa z toho poučiť? Vie zistiť, čo odpískal zle a do budúcna sa toho vyvarovať?
Na každom stretnutí dospelých máme delegáta, ktorý hodnotí náš výkon. Takmer po každom stretnutí je dostupný aj videozáznam, kde si vieme spätne všetko pozrieť a rozanalyzovať. Vidieť spätne svoj výkon, rozanalyzovať situácie, či prípadné chyby je výborná príležitosť na ich eliminovanie do budúcna.
Pozriete si záznam po každom zápase?
Áno, určite. Jedna vec je to, ako sa človek cíti na ihrisku a potom, keď to vidí v pokoji doma. Situáciu si môžem aj niekoľkokrát vrátiť späť, opakovane pozrieť, popremýšľať nad diskutabilnými situáciami.
Vlani v októbri ste mali ako hlavná rozhodkyňa premiéru na medzinárodnej scéne. V zápase nastala sporná situácia, keď nebolo jasné, či lopta prešla za bránkovú čiaru. Chýbala tam technológia, ktorá by vám pomohla. Ste za to, aby technológie prenikali do futbalu? Na technológiu VAR sú dosť zmiešané reakcie.
Určite som za technológie. Môžu nastať situácie, ktoré ľudský faktor nie je schopný vyhodnotiť. Videotechnológia VAR je veľkým prínosom do futbalu pri eliminácii chýb. Niekedy sú to situácie, ktoré sú voľným okom takmer neviditeľné, napríklad ofsajdové situácie, z ktorých padajú góly. Verejnosť si na to už pomaly zvyká.
Čo sa týka pohľadu z rozhodcovskej strany, technológie pomáhajú eliminovať chyby. Otázka je, či sa z toho nevytráca niečo ľudské. Možno áno, je však dôležitejšie eliminovať nesprávne rozhodnutia na hracej ploche.
Je pravda, že ak by boli takéto technológie jestvovali minulosti, nebola by slávna „Maradonova ruka"? Na druhej strane, ten zápas by sa odohral v rámci pravidiel.
Áno, doteraz na to spomíname. Keby tam bol VAR, určite by sa to nestalo. Svet a technológie smerujú dopredu. Aj vo futbale.
Vráťme sa ešte k vašej medzinárodnej premiére. Boli ste pred zápasom nervózna? V akom duchu sa duel odohral?
Na svoju premiéru som sa veľmi tešila. Bol to môj dlhoročný cieľ. Mala som veľký rešpekt, nepovedala by som stres. Cítila som zodpovednosť za futbalové Slovensko, ktoré som reprezentovala. Na samotný zápas som sa snažila maximálne pripraviť už niekoľko týždňov pred ním. Zápas sa hral takmer až v priateľskej atmosfére. Oba celky sa snažili hrať ofenzívne, nenastali žiadne zákroky, ktoré by prekračovali hranice dovoleného.
Predtým ste zbierali skúsenosti na iných rozhodcovských pozíciách?
Na medzinárodnej listine pôsobím od roku 2020. Skúsenosti som mala príležitosť zbierať už aj predtým, ale vždy to bolo len v pozícii náhradnej rozhodkyne, niekoľko rokov dozadu ešte aj v úlohe asistentky. Určite som však vďaka týmto zápasom získala veľa potrebných skúseností.
Prečo podľa vás máme tak málo žien – rozhodkýň?
Nemyslím si, že číslo aktívnych rozhodkýň, ktoré aktuálne máme, je extrémne nízke. Práve naopak, oproti minulým rokom vidíme nárast. V pomere členskej základne hráčok je toto číslo priamoúmerné.
Máte ciele, ktoré by ste chceli do budúcna splniť? Rozhodovať nejaký prestížny zápas, či už v lige, či na medzinárodnej úrovni?
Snažím sa sústrediť väčšinou na tie menšie, postupné, čiastkové ciele, ktoré sú potom pozvánkou k tým veľkým. Tie veľké sú spojené s medzinárodnou scénou.
Zažili ste počas kariéry aj negatívny moment? Vyhrážky z tribún, inzultácia - či už od divákov, alebo hráčov? Ak áno, ako ste to riešili?
Čo sa týka pokrikov z tribún, je to už akási súčasť futbalu, avšak po toľkých rokoch to už dokážem eliminovať. Ako sa hovorí, jedným uchom dnu druhým von. Samozrejme, nie je to príjemné, ale dôležité je nebrať si to k srdcu.
Ako vnímate celkovú atmosféru na slovenských futbalových trávnikoch? Je to tak, ako sa hovorí, že sa ľudia boja brať na futbal deti alebo to záleží od jednotlivých mužstiev, prípadne súťaží?
Nepovedala by som, že sa ľudia boja brať deti na futbal. V takej extrémnej situácii nie sme. Možno ak by sme sa bavili o niektorých konkrétnych derby zápasoch, kde tá atmosféra medzi fanúšikmi býva vybičovaná, tak to možno hej, ale inak ani nie.
Ako som sa už zmienila, je to veľmi individuálne. Nehádzala by som všetkých do jedného vreca. Sú súťaže, v ktorých je atmosféra príjemnejšia, v iných menej, ale záleží to od konkrétnych ľudí. Celkovo si myslím, že deti by na futbal mali patriť, aby vo svojich otcoch, mamách a súrodencoch videli svoje vzory. K samotnej atmosfére, aby sme deťom nemuseli zapchávať uši, už musíme prispievať my, dospelí.
Čo by ste odkázali dievčatám, ktoré by tiež chceli byť rozhodkyne, no nemajú na to odvahu?
Aby ju nabrali, lebo ju budú potrebovať! (smiech) Ale nie, teraz vážne. Ak ich toto povolanie láka, nech neváhajú. Je to výborná príležitosť vidieť futbal z inej stránky, byť súčasťou futbalovej komunity. Rozhodovanie prináša veľa zážitkov, nových kamarátstiev, príležitostí na kariérny rast a akýsi sebarozvoj.
Keď sa nad tým zamyslím, nikdy som neoľutovala, že som sa na túto dráhu dala. Práve naopak, som vďačná za všetkých a všetko, čo mi futbal a toto povolanie do života priniesli.
