Šport a olympizmus
22 min. čítania

Pohľad na vybrané zahraničné skúsenosti s výstavbou športovej infraštruktúry

Profile picture for user igorkovac
Igor
Kováč
Foto
Optus Stadium

Tento príspevok ponúka pohľad na výber zahraničných skúseností s financovaním výstavby športových zariadení. Vychádza z obsiahlejšieho materiálu, ktorý bol spracovaný a publikovaný v časopise E-Športinform 03/2018.

Česká republika sa u nás spomína často ako pozitívny príklad v súvislosti s výstavbou športových zariadení. Aj napriek tomu, že z nášho pohľadu spoza rieky Moravy rastú športoviská u našich susedov ako huby po daždi, Česká únia športu (ČUS) v roku 2018 skonštatovala, že priemerný vek českých športových areálov je 48 rokov, pričom až 92 % z nich bolo postavených pred rokom 1989. „Športoviská sú zastarané a ich prevádzka ekonomicky náročná,“ tvrdí predseda ČUS Miroslav Jansta. Predstavitelia Združenia športových zväzov ČR tiež tvrdia, že v súčasnosti v ČR neexistuje žiadna koncepcia výstavby a rozvoja športovej infraštruktúry. „Pokiaľ nie je koncepcia rozvoja športovísk, nemôže byť ani koncepcia rozvoja športu ako takého,“ tvrdí podpredseda združenia Jaroslav Salivar.

Súčasťou problematiky športovísk je okrem výstavby aj ich prevádzka. V tom českom prípade významnú časť prevádzkových zdrojov športových subjektov donedávna predstavovali prostriedky z tzv. Programu IV českého ministerstva školstva. Tento dotačný program s názvom „Údržba a prevádzka športových zariadení“ bol však v septembri 2017 zrušený. Podľa ČUS zrušenie programu predstavuje komplikáciu v rozvoji športových klubov a telovýchovných jednôt. Vo februári 2018 únia iniciovala dotazníkovú štúdiu, do ktorej sa zapojilo 2000 klubov a jednôt. Z nej vyplynulo, že 42 % z tých, ktorí vlastnia alebo dlhodobo prevádzkujú športoviská, čerpali v predchádzajúcich rokoch prostriedky práve z Programu IV. 80 % z nich potvrdilo, že zrušenie programu pre nich predstavovalo citeľný zásah do rozpočtu. Tretina klubov a jednôt nezohnala žiadne náhradné zdroje.

Táto situácia by sa mala zmeniť od roku 2021, kedy má novovzniknutá Národní sportovní agentura prevziať od ministerstva školstva agendu financovania celého športu, vrátane investičných projektov športovej infraštruktúry i podpory klubov. Športoviská majú byť financované na základe národného investičného plánu, ktorý premiér Andrej Babiš predstavil ešte v decembri 2019. Šéf agentúry Milan Hnilička navyše po nedávnom rokovaní s A. Babišom vybojoval 11,8 miliardy českých korún, ktoré by mali budúci rok putovať do športu, čo je o 1,7 miliardy viac ako sa pôvodne predpokladalo.

Budúci rok sa má začať s realizáciou 12 stavebných projektov, medzi ktorými nechýbajú ani Národné olympijské centrum v Nymburku, skokanský areál v Harrachove, či multifunkčné haly v Jihlave, Olomouci a Kladne. Agentúra sa na nich bude podieľať jednou tretinou výdavkov. Ostatné prostriedky si žiadatelia musia zabezpečiť od miest, krajov, sponzorov či z vlastných zdrojov.

Skúsenosti Maďarska

Podľa jednej z odborných štúdií z roku 2013, v Maďarsku je v správe športových klubov 17 % športovísk (v Budapešti 16 %). Až 71 % športovísk je vo vlastníctve samospráv s výnimkou Budapešti, kde samosprávne orgány vlastnia 42 % športových zariadení. Ďalších 42 % budapeštianskych športovísk je však vo vlastníctve štátu. Samosprávy dávajú v priemere 40 % z ich celkového rozpočtu na šport do údržby a prevádzky športových zariadení (28 miliónov eur), pričom najviac peňazí takto míňa 22 najväčších maďarských miest.

Štátna organizácia Nemzeti Sportközpontok zodpovedá za prevádzku športovísk strategického významu, medzi ktoré patrí napríklad budapeštiansky štadión F. Puskása či plavecké centrum Duna aréna. Do portfólia štátom spravovaných športových zariadení patrí aj kanoistický kanál v Szegede či olympijské tréningové centrá po celej krajine. Organizácia financuje aj výstavbu či rekonštrukciu týchto športovísk.

Zároveň sa podieľa aj na rozvoji miestnej športovej infraštruktúry. Podľa vyjadrení niektorých zástupcov maďarských športových organizácií však výstavba týchto športovísk po celej krajine (napr. bazénov) prebieha značne nesystematicky.

Výraznej mediálnej pozornosti sa v posledných rokoch dostalo aj výstavbe futbalových štadiónov po celom Maďarsku, ktoré sú financované zo štátnych zdrojov za mimoriadnej podpory „futbalového fanatika“ a maďarského premiéra Viktora Orbána. Nielen domáce, ale tiež zahraničné médiá si však všimli, že sa medzi nimi objavili aj projekty štadiónov v lokalitách, kde miestne kluby nedokážu ich kapacitu naplniť, či práve projekt 68-tisícového, národného štadióna F. Puskása v Budapešti, ktorého rozpočet už niekoľkonásobne prekročil pôvodných 112 miliónov eur (v roku 2018 sa odhadoval na 638 miliónov eur).

Samostatnou kapitolou je štadión v mestečku Felcsút, kde V. Orbán strávil podstatnú časť svojho detstva a hrával za miestny štvrtodivízny klub v čase svojho prvého pôsobenia vo funkcii maďarského premiéra. Štadión za bezmála 12 miliónov eur, ktorý stojí len pár metrov od jeho letného sídla, svojou kapacitou 3800 divákov viac než dvojnásobne prekračuje počet miestnych obyvateľov a svojou architektúrou pripomína skôr honosný drevený kostol než klasický areál pre potreby vidieckeho klubu.

Súčasťou tohto zintenzívneného záujmu maďarskej vlády o rozvoj športovej infraštruktúry však bola napríklad aj rekordne rýchla a rozpočtovo dodržaná výstavba plaveckého centra Duna Aréna (127,9 milióna eur), dejiska MS 2017, ktorých rozpočet však dosiahol takmer pol miliardy. Budapešť sa dočká aj výstavby nového atletického štadióna, ktorý ako pozostatok neúspešnej kandidatúry Budapešti na OH 2024 bude pripravený pre potreby atletických MS 2023.

Plavecké centrum Duna aréna počas výstavby pred MS 2017 v Budapešti
Foto
TASR

Koncepčný prístup Poľska

V tomto kontexte vyznievajú skúsenosti u našich poľských susedov pomerne kontrastne. Poľské ministerstvo športu a turistiky totiž realizuje hneď niekoľko programov zameraných na rozvoj športovej infraštruktúry.

Projekty žiadateľov sú najskôr súčasťou viacročného investičného plánu, v ktorom čakajú na zaradenie do plánu pre príslušný rok, kedy im je následne pridelená dotácia. Podobný viacročný investičný plán pre športovú infraštruktúru neexistuje len na centrálnej úrovni, ale ho majú vypracované aj jednotlivé regióny – vojvodstvá.

Programy sú rozdelené do niekoľkých kategórií: program investícií strategického významu v oblasti športu, program rozvoja regionálnej infraštruktúry, program rozvoja nadregionálnej infraštruktúry, program rozvoja atletickej infraštruktúry, program modernizácie športovísk (zameraný špeciálne na športoviská využívané klubmi), program rozvoja školskej športovej infraštruktúry, program rozvoja malej viacgeneračnej športovo-rekreačnej infraštruktúry (tzv. centier voľného času) a program rozvoja lokálnej športovej infraštruktúry.

Žiadateľmi o dotáciu v rámci všetkých programov môžu byť len neziskové organizácie s právnou subjektivitou (regionálne a miestne samosprávy, združenia, nadácie, športové zväzy a kluby a pod.), ktoré vykonávajú činnosť v oblasti telesnej kultúry a majú právo nakladať s majetkom, ktorý je predmetom investície. Podmienka neziskovosti sa nevyžaduje iba v prípade programu investícii strategického významu.

Maximálna výška dotácie je určená zvlášť v rámci každého z programov, pričom vo väčšine prípadov sa pohybuje vo výške 50 %. V prípade programu športových zariadení strategického významu existujú kategórie projektov zariadení športových akadémií, ktoré môžu získať dotáciu až do výšky 70 % oprávnených výdavkov. Centrálne stredisko športu alebo Inštitút športu môžu pre svoje investičné projekty dostať štátnu dotáciu až do výšky 99 % oprávnených výdavkov. Finančné prostriedky na programy pochádzajú z Fondu na rozvoj telesnej kultúry, ktorý je tvorený výnosmi z lotérií.

Sliezsky štadión v Chorzowe je jedným z množstva príkladov športovísk vybudovaných z prostriedkov Fondu na rozvoj telesnej kultúry
Foto
Wikipedia

Ako to funguje u protinožcov?

Ak by sme sa pokúsili hľadať inšpiratívne príklady z hľadiska štátnych stratégií a koncepcií rozvoja športovej infraštruktúry, mohli by sme zájsť na opačný koniec sveta. Austrália sa totiž ukazuje byť zaujímavým príkladom prístupu štátu v tejto oblasti.

Vláda každého austrálskeho štátu má totiž vypracovanú, alebo pracuje na stratégii rozvoja športovej a rekreačnej infraštruktúry na niekoľko rokov dopredu. Napríklad v rámci štátu Západnej Austrálie jej vláda, resp. oddelenie športu a rekreácie vypracovalo ešte v roku 2001 tzv. State Sporting Facilities Plan, čiže plán, ktorý je zameraný na výstavbu a rekonštrukciu športových zariadení štátneho, národného i medzinárodného významu. Tento plán usmerňuje vládu Západnej Austrálie v rámci kapitálových investícií na výstavbu športových zariadení. V rokoch 2012-2013 bol tento plán po konzultáciách s príslušnými inštitúciami - samosprávami a športovými organizáciami - revidovaný a upravovaný, čím vznikol zoznam projektov športovej infraštruktúry, ktoré by s finančnou podporou západoaustrálskej vlády mali byť realizované do roku 2022. Tento finančný plán počíta okrem samotnej výstavby projektov aj s financovaním tvorby potrebných štúdií, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou každého takéhoto projektu.

V rámci tohto plánu je vytvorený model s názvom Stadium Hierarchy. Tento model navrhuje, akými športoviskami by mal štát Západnej Austrálie disponovať, pričom zohľadňuje aj komerčné požiadavky celého radu športov, ktoré zaznamenali výrazný nárast v návštevnosti svojich podujatí. Súčasťou hierarchie je napríklad 60-tisícový multifunkčný štadión pre potreby medzinárodných zápasov a podujatí, 25-tisícový obdĺžnikový štadión pre ligové podujatia komunitného významu vo futbale a ragby, viacúčelová hala s kapacitou 15-tisíc divákov pre potreby halových športov, menšie štadióny pre potreby pozemného hokeja, atletiky, futbalu a ragby, zastrešené bazény s kapacitou do 3500 divákov, malé haly s kapacitou do 1500 divákov pre podujatia nižšej úrovne v netballe, basketbale, volejbale a bedmintone a ďalšie zariadenia.

Na opačnom konci austrálskeho kontinentu má štát Nového Južného Walesu (NJW) zasa vypracovanú tzv. Future Needs of Sport Infrastructure Study. Ide o štúdiu, ktorá zbiera dáta od národných športových organizácií a samospráv ohľadom ich priorít týkajúcich sa športovej infraštruktúry. V prípade národných športových organizácií zbiera tiež informácie ohľadom športovísk, ktoré používajú na účely organizácie súťaží. Vláda NJW túto štúdiu využíva ako podklad pre svoje budúce investície a rozhodnutia ohľadom športovej a rekreačnej infraštruktúry.

Zároveň má vláda NJW schválený program NSW Stadia Network zameraný na výstavbu a rekonštrukciu siete štadiónov a hál s potenciálom hostiť významné športové a kultúrne podujatia s vysokou návštevnosťou. Táto sieť štadiónov má spĺňať požiadavky svojich užívateľov a umožniť NJW kandidovať na i organizovať širšie spektrum podujatí, ktoré by prispeli k medzinárodnému renomé NJW a generovali sociálne a ekonomické benefity.

Bežnou praxou v štátoch Austrálie sú tiež rôzne grantové schémy na podporu výstavby a rekonštrukcie športovísk regionálneho a miestneho významu. Sú určené predovšetkým samosprávam, takže športové organizácie musia o finančnú podporu svojich projektov žiadať prostredníctvom miest a obcí.

Väčšina športovísk v Austrálii je prevádzkovaná a udržiavaná miestnymi samosprávami, príp. štátnymi a súkromnými školami alebo komerčnými prevádzkovateľmi.

Štadión Optus v meste Perth bol vybudovaný ako súčasť vopred schváleného plánu vlády Západnej Austrálie na rozvoj športovej infraštruktúry do roku 2022
Foto
Optus Stadium

Škandinávske skúsenosti

Z pohľadu slovenských reálií by mohli byť nepochybne zaujímavé aj skúsenosti niektorých škandinávskych krajín.

Fínsko v súčasnosti eviduje 36 000 registrovaných športových zariadení, z ktorých je 75 % budovaných a udržiavaných samosprávami miest a obcí. Ministerstvo školstva a kultúry však udeľuje každý rok granty na podporu výstavby športovej infraštruktúry pre projekty nad 700 000 eur. Projekty s nižšou hodnotou sú podporované z grantov príslušných regiónov.

V prípade projektov podporovaných priamo ministerstvom sú tieto najskôr zaradené do štvorročného finančného plánu na podporu výstavby športovísk, ktorý je každý rok revidovaný. Z neho ministerstvo vytvorí návrh projektov, ktorý následne dáva na prerokovanie Národnej športovej rade – poradnému orgánu ministerstva pozostávajúceho z odborníkov na oblasť športu. Ministerstvo prispieva sumou maximálne do výšky 30 % z celkového odhadovaného rozpočtu projektu (bez DPH). Nesmie však presiahnuť sumu 750 000 eur a v prípade plaveckých bazénov 1 milión eur. Samostatne, prípad od prípadu je však posudzovaná finančná podpora projektov športovej infraštruktúry národného významu.

Ministerstvo má zároveň stanovený finančný limit na každý rok. Tiež vydáva vlastné príručky a manuály zamerané na oblasť plánovania a výstavby športových zariadení a zároveň poskytuje finančnú podporu Fakulte športových vied univerzity v Jyväskylä, ktorá prevádzkuje register športovísk vo Fínsku pod názvom LIPAS.

Rekonštruovaný olympijský štadión v Helsinkách je najnovším príkladom koncepčného rozvoja športovej infraštruktúry vo Fínsku
Foto
Wikipedia

Aj v Nórsku sú najvýznamnejším aktérom samosprávy

Podľa štúdie Sport Facility Statistics od Camilly Öhman z Centra pre športové zariadenia a technológie sa v Nórsku v rokoch 1996 – 2015 vybudovalo alebo zrekonštruovalo takmer 20 000 športovísk. Každý rok sa pritom do ich výstavby a renovácie investujú až 4 miliardy nórskych korún (necelých 420 miliónov eur). 70 % z tejto sumy pokrývajú financie z verejných zdrojov (ministerstva kultúry a samospráv miest a obcí). Zvyšných 30 % predstavujú súkromné zdroje.

Nórske samosprávy vlastnia asi polovicu športovísk a predstavujú najvýznamnejšieho aktéra v súvislosti s výstavbou a prevádzkou predovšetkým tých najväčších a najdrahších športových zariadení. Podobne ako vo Fínsku, aj tu sa štát snaží samosprávam finančne pomáhať prostredníctvom dotácií, pričom na to využíva zisky z lotérií. Ako vo svojej štúdii uvádza C. Öhman, ešte v roku 1992 nórsky parlament rozhodol, že zisky zo stávkovania a lotérií, ktoré administruje ministerstvo kultúry, sa majú použiť iba na kultúrne, športové a výskumné účely. Od roku 2005 sa tieto financie dajú používať už len pre kultúrne a športové projekty.

Ministerstvo kultúry distribuuje zisky z lotérií na športové účely raz ročne, pričom podstatná časť týchto zdrojov sa používa práve na športovú infraštruktúru. V roku 2015 to bola suma 1 058 977 000 nórskych korún (asi 111 miliónov eur), ktorú ministerstvo alokovalo špecificky na finančnú podporu športových zariadení samospráv. Tá predstavovala takmer 47 % zo ziskov z lotérií určených na šport. Ďalších 6 % alebo 136 577 000 nórskych korún (14,3 milióna eur) sa použilo na iné projekty športovej infraštruktúry. Tieto prostriedky sú dostupné pre miestne samosprávy, športové kluby a organizácie zriadené samosprávami.

V prípade sumy pre športoviská samospráv ministerstvo vypočítava podiel tejto sumy pre každý z 19 nórskych okresov podľa zvláštnej rovnice.

Pre výpočet dotácie musí ministerstvo pochopiteľne disponovať potrebnou databázou údajov. Jednou z premenných je aj „pokrytie športoviskami“, na ktorý využíva od roku 1992 štátny register športových zariadení. Samosprávy majú pritom povinnosť do neho zadávať informácie minimálne raz ročne. V opačnom prípade sa totiž nemôžu uchádzať o podporu z fondu ministerstva.

Ako ma informoval Andreas Søreng Høiby z nórskeho ministerstva kultúry, okrem grantových schém financovaných ziskami z lotérií má ministerstvo vo svojom portfóliu aj ďalšie programy na podporu výstavby športovísk. Construction Policy Program je zameraný na rozvoj špecifických druhov športovísk (napr. bazénov) v oblastiach s ich nedostatočným pokrytím. Od roku 1997 je tiež poskytovaná podpora pre športoviská národného významu, pričom ministerstvo tento status udeľuje športoviskám na základe odporúčania nórskeho NOV a Konfederácie športových zväzov ako strešnej organizácie. Tento status oprávňuje majiteľa zariadenia uchádzať sa o dotáciu až do výšky 50 % nákladov na výstavbu alebo rekonštrukciu. Štát však neplní funkciu zhotoviteľa/realizátora samotnej výstavby ani vlastníka či prevádzkovateľa takýchto športovísk (na rozdiel, napríklad, od Maďarska).

C. Öhman tiež doplnila, že na výstavbe športovísk sa v Nórsku okrem samospráv podieľajú aj športové kluby, pričom na to využívajú svoje vlastné zdroje alebo pôžičky z bánk, príp. sa spoliehajú na pomoc miestnych samospráv alebo sponzorov v podobe individuálnych prispievateľov alebo firiem.

Areál klasického lyžovania Holmenkollen bol rekonštruovaný pred MS 2011 za štvrť miliardy eur. Jeho prevádzka je v kompetencii samosprávy mesta Oslo, ktoré vzhľadom na jeho finančnú náročnosť požiadalo o finančnú pomoc štát. Ten však túto žiadosť zamietol s odôvodnením, že financie na rekonštrukciu poskytol s podmienkou, že jeho prevádzka bude aj naďalej krytá z rozpočtu mesta.
Foto
Wikipedia

Dobré športoviská

Okrem samotnej finančnej podpory nórske ministerstvo kultúry v spolupráci s Centrom pre športové zariadenia a technológie na Nórskej technickej univerzite a s Nórskym olympijským výborom a Konfederáciou športových zväzov prevádzkuje aj portál godeidrettsanleg.no (vo voľnom preklade „dobré športoviská“). Jeho účelom je zvyšovať odbornosť v oblasti plánovania, výstavby i prevádzky športových zariadení a šíriť informácie a skúsenosti v tejto oblasti. Časť portálu sa zameriava aj na otázku stavebných a prevádzkových nákladov jednotlivých tipov športových zariadení a ponúka poznatky potrebné na zlepšenie kvality projektov športovísk do budúcnosti.

Vytvorenie podobného portálu napríklad v spolupráci Slovenského olympijského a športového výboru so Slovenskou technickou univerzitou a Slovenskou komorou architektov by mohlo byť veľkým prínosom aj u nás. Takýto portál by zásadným spôsobom prispel k šíreniu osvety a celkového povedomia o možnostiach, ktoré sú momentálne v tejto oblasti k dispozícii. Zároveň by mal byť zdrojom informácií o riešeniach, ktoré prispievajú k trvalo udržateľným štandardom športových objektov.

Dánsky systém podpory výstavby športovísk je najdecentralizovanejší

Posledným škandinávskym príkladom, ktorý nepochybne stojí za pozornosť je Dánsko. Podľa informácií z Dánskeho inštitútu športových štúdií, ani v ich krajine nemajú žiadnu národnú stratégiu výstavby športovísk. Tá je totiž kľúčovo v kompetencii samospráv. Na rozdiel od Nórska či Fínska je však ich systém ešte viac decentralizovanejší.

Dánske ministerstvo kultúry totiž neposkytuje žiadne grantové schémy na podporu výstavby športovej infraštruktúry. Aj napriek tomu však v Dánsku existujú štátom financované inštitúcie, ktoré sa na jej výstavbe podieľajú. Podobne ako v nórskom prípade, aj v Dánsku vláda využíva na tento účel zisky z lotérií. Medzi tieto inštitúcie patril tzv. Elite Facility Committee, čiže výbor, ktorý sa zameriaval na podporu výstavby športovísk určených pre potreby vrcholového športu a medzinárodných športových podujatí. V roku 2011 bol však zrušený, pričom pôsobil len veľmi krátke obdobie s pomerne obmedzenými finančnými zdrojmi.

V niektorých prípadoch sa na výstavbe športovísk môžu finančne podieľať aj inštitúcie ako Team Danmark, strategicky zameraná na podporu vrcholových športovcov a Sport Event Denmark, ktorej kľúčovou úlohou je organizácia medzinárodných športových podujatí. Pri výstavbe športovísk sa pochopiteľne využívajú aj súkromné zdroje či už komerčne orientovaných subjektov, alebo v podobe neziskových súkromných nadácií, ktoré v tomto ohľade zohrávajú dôležitú úlohu. Samozrejmé sú tiež rôzne kombinácie investorov.

Na výstavbe Royal arény v Kodani, ktorá bola v roku 2018 dejiskom hokejových MS, sa napríklad podieľali okrem mesta Kodane aj dnes už bývalý výbor Elite Facility Committee a súkromná asociácia Realdania, ktorá sa zameriava na podporu projektov v oblasti architektúry a plánovania. Tá vznikla v roku 2000 po predaji banky Realkredit Danmark ďalšej bankovej inštitúcii Danske Bank, pričom zisk z tohto predaja vo výške 2,7 miliardy eur bol určený na filantropické účely. Na prevádzkových nákladoch Royal arény sa zároveň podieľa aj Národný olympijský výbor s Konfederáciou športových zväzov, ktorý je opäť dotovaný ziskami z lotérií.

Royal aréna v meste Kodaň

Dánska nadácia pre kultúrne a športové zariadenia

Samosprávy, ale tiež športové kluby i ďalšie organizácie sa však môžu uchádzať o finančnú podporu aj cez fond v správe Dánskej nadácie pre kultúrne a športové zariadenia (Danish Foundation for Culture and Sport Facilities), ďalšej štátom financovanej inštitúcie, ktorá je svojou povahou jedinečnou doslova v medzinárodnom meradle. Jej hlavnou úlohou je totiž hľadanie estetických a funkčných inovácií v oblasti kultúrnych a športových zariadení a podporovať projekty, ktoré reflektujú nielen tradičný, konvenčný pohľad na športoviská, ale tiež aktuálne, novodobé trendy súvisiace so zmeneným správaním a požiadavkami rôznych demografických skupín obyvateľstva. Týmto prístupom sa nechalo inšpirovať aj nórske ministerstvo kultúry, ktoré od roku 2017 poskytuje granty na športoviská s podobnými inovatívnymi prvkami.

Dánska nadácia poskytuje grantové schémy na menšie projekty, kde sa dotácia môže pohybovať do výšky tretiny celkových nákladov, ale maximálne do výšky 200 000 dánskych korún. Druhá kategória je zameraná na väčšie projekty, ktoré musia spĺňať vysokú architektonickú a funkčnú hodnotu, pričom dotácia sa pohybuje v rozmedzí 15-25 % nákladov. V osobitných prípadoch až 33 %. Všetky podporované projekty musia spĺňať podmienku, že slúžia verejnosti na nekomerčné účely. Nadácia má ročný rozpočet vo výške cca 10 miliónov eur a zároveň pôsobí ako odborný poradný orgán v rámci ministerstva kultúry.

Podobne ako v Nórsku a vo Fínsku, aj v Dánsku využívajú od roku 2017 databázu športových zariadení.

Portál Dánskej nadácie pre kultúrne a športové zariadenia
Foto
LOA-Fonden

Záver

Z uvedených škandinávskych príkladov je možné usudzovať, že existencia stratégie či plánu výstavby športovej infraštruktúry na celonárodnej úrovni nie je nevyhnutnou podmienkou pre dosiahnutie cieľa v podobe dostatočného počtu kvalitných športovísk. Ako však ukazujú skúsenosti z Austrálie či Poľska, centralizovaný prístup k výstavbe športovísk podľa dopredu stanoveného plánu dokáže tiež fungovať s veľmi dobrými výsledkami. Kľúčovými partnermi pri jeho tvorbe – ako tomu je v prípade vlád jednotlivých austrálskych štátov - sú pritom samosprávy miest a obcí a samotné športové zväzy, ktoré by mali mať najlepší prehľad o potrebách v súvislosti so športoviskami. Športové zväzy v Austrálii majú napríklad v nejednom prípade vypracovanú svoju vlastnú stratégiu rozvoja, ktorej súčasťou je aj oblasť športovej infraštruktúry.

Nápomocnou sa ukazuje tiež existencia odborného poradného orgánu, ktorý má znalosti o súčasných stavebných a prevádzkových trendoch športovísk a dokáže posúdiť architektonickú a funkčnú kvalitu i ekonomickú efektívnosť podporovaných projektov.

To, že sa úloha miestnych samospráv pri výstavbe a prevádzke športových zariadení považuje za kľúčovú, nie je nič nové a prekvapujúce. Markantná je táto situácia predovšetkým v škandinávskych krajinách, kde systém podpory výstavby športovísk je podstatne decentralizovanejší. To súvisí so všeobecným trendom decentralizácie moci v týchto krajinách, ktorý sa prejavuje v podobe veľmi štíhleho aparátu na úrovni centrálnej štátnej správy a naopak značným podielom verejných kompetencií a financií presunutých na úroveň miestnej samosprávy.

Z pohľadu Slovenska to však znamená, že ak by sa výstavba  a prevádzka športovísk mala strategicky presunúť do kompetencie miestnych samospráv, museli by disponovať potrebnými finančnými zdrojmi presunutými z centrálnej na lokálnu úroveň tak, ako tomu je v Škandinávii. To by si však každopádne vyžadovalo reformu verejnej správy u nás a s tým súvisiaceho spôsobu prerozdeľovania verejných financií (tzv. fiškálna decentralizácia). Podľa vyjadrení niektorých odborníkov na oblasť verejnej správy totiž na Slovensku momentálne prebieha len tzv. hra na decentralizáciu. Iniciatíva primátora Trenčína a šéfa Únie miest Slovenska R. Rybníčka ohľadom reformy tzv. dánskeho typu je príležitosťou na zmeny aj v tejto oblasti.

Pozitívne smerom k rozvoju športovej infraštruktúry u nás je možné vnímať aj zriadenie Fondu na podporu športu, ktorý by mal v najbližších rokoch sústrediť finančnú podporu práve na projekty výstavby a obnovy športovísk. Ten je pochopiteľne, podobne ako vo vyššie spomenutých príkladoch, založený na princípe spolufinancovania. Navrhovaná 30-percentná účasť je však vnímaná športovou obcou skôr negatívne. Veď obdobný systém v Poľsku funguje s až 50-percentnou účasťou (v niektorých prípadoch aj vyššou). Aj preto sa ako dôležitý a nevyhnutný faktor ukazuje reforma verejnej správy u nás, ktorá by mala prispieť k zlepšeniu finančných podmienok samospráv, ktoré by sa mohli výraznejším spôsobom angažovať nielen vo výstavbe športovísk, ale tiež v ich udržateľnej prevádzke.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri