Športové aktuality
Rozhovor
9 min. čítania

Radšej tréning než ulica. Pecze pomáha Moldave atleticky rásť

Profile picture for user Krsko
Stanislav
Krško
Norbert Pecze a jeho zverenci z Athletic Legion Club - Moldava Nad Bodvou na majstrovstvách Slovenska 2020.
Foto
Facebok/ Athletic Legion Club - Moldava Nad Bodvou

Tréner Norbert Pecze založil v Moldave nad Bodvou atletický klub Athletic Legion Club. Chce v ňom dať priestor každému dieťaťu, hoci by malo odbehnúť len jedny preteky. V klube sa pripravuje viacero deti aj zo sociálne slabších rodín. Najväčšiu mediálnu pozornosť vzbudzovala Annamária Horváthová. Športový príbeh talentovanej bežkyne z osady je, zdá sa, na konci. “U detí zo sociálne slabších rodín je potrebné vzdelávať najmä rodičov. Ja môžem osloviť kohokoľvek, no keď nemá záujem rodič, alebo za tým vidí len peniaze, je to celé stratené,” hovorí v rozhovore Pecze.

Ako ste sa dostali k trénerstvu?

Prvý impulz k trénovaniu som dostal ešte ako mladší žiak. Môj telocvikár ma zo školy poslal na preteky v cezpoľnom behu. Vyhral som ho, aj keď som bol oslobodený od telesnej výchovy. Nevidel som totiž na pravé oko. Neskôr mi dooperovali umelú šošovku. Lekárka ma však oslobodila a nemohol som hrať žiadne loptové hry. Tak sa telocvikár rozhodol, že budem aspoň behať. Takto som sa dostal k atletike.

V Moldave nad Bodvou však nemali žiaden  profesionálny športový klub. Mohol som byť hocijaký talent, no nevedel som sa posunúť ďalej. Najbližší klub bol v Košiciach. V tej dobe to ešte nefungovalo tak, že by do Košíc vzali atléta, zabezpečili mu školu a ďalej sa oňho zaujímali. Prvý môj impulz teda bol, že keď budem veľký, tak niečo dobré spravím pre Moldavu.

Preto ste založili športový klub?

Vyštudoval som telesnú výchovu a psychológiu v Nitre. A potom som išiel na ďalšiu vysokú školu do Banskej Bystrice, kde som si dokončil magisterské štúdium. Ešte v Nitre som začal trénovať vo fitku. Keď som sa vrátil domov, založil som občianske združenie Athletic legion klub a klub som zaregistroval do SVF (Slovenská volejbalová federácia) aj do SAZ (Slovenský atletický zväz). Dievčatá (kadetky) som trénoval 2 roky. Prišiel však projekt Detská atletika, v rámci ktorého mali aj malé deti možnosť zúčastniť sa na pretekoch. Moja manželka je učiteľka na prvom stupni, tak sme si vymysleli takú štruktúru, že ona bude vychovávať deti od 4 do 8 rokov a vo vyššom veku ich prevezmem ja. Takže takto sme sa dostali k atletike.

Teraz prešlo 6-7 rokov a z Detskej atletiky už deti prešli na dráhovú atletiku. Myslím, že sa to veľmi oplatilo. Našli sme nadané deti, medzi nimi aj Annamáriu Horváthovú.

Prečo ste sa vrátili po vyštudovaní vysokej školy do rodného mesta?

V Nitre som bol 7 rokov, stále som sa však cítil ako lokálpatriot. Aj môj strýko, Karol Pecze, ktorý je bývalý futbalový tréner, odišiel na FTVŠ, no už sa nevrátil. Keď každý mladý človek bude takto rozmýšľať, čo tu budeme mať my doma? Od prvého momentu som vedel, že naberiem vedomosti a skúsenosti a tie donesiem domov, kde ich zúročím. Takže sme založili klub Athletic Legion a teraz sme v štádiu, že staviame atletickú dráhu. Z grantu, ktorý sme získali od Slovenského atletického zväzu a od mesta Moldava nad Bodvou. Ako poslanec mestského zastupiteľstva som tiež hlasoval, aby sme zvyšné financie dofinancovali pomocou úveru.

Klub sa pomerne rýchlo rozrástol...

Nevedeli sme, že sa náš klub takto rozrastie, budeme mať tisíc členov a každá škola v Moldave nad Bodvou a okolia bude súčasťou klubu. Videl som, že je v školách problém. Oni by radi chodili na preteky, ale málokto chce robiť administratívnu prácu. Po založení klubu im toto celé odpadlo.

Poznal som všetkých riaditeľov a riaditeľky základných škôl v meste a okolí, čo bola moja veľká výhoda. Z desiatich škôl boli asi na šiestich vyštudovaní telocvikári. Oni videli, že to má význam. Povedal som im, že keď zaregistrujeme ich školu, chceme na súťaže zobrať všetky deti vrátane tých, ktoré to vyskúšajú len raz, aby aj menej nadané deti mali pozitívny vzťah k pohybu.

Aké sú podľa vás hlavné benefity toho, že deti sú, respektíve boli vo vašom klube?

V Moldave máme aj iné možnosti ako atletika. Máme centrum voľného času, futbalový aj zápasnícky klub. Ja ako Moldavčan vidím, že málokto je taký vytrvalý, ako sme my.

Čo sa týka športového vyžitia, možnosti sú, treba však osloviť rodičov. Keďže však ide o východné Slovensko, treba rozmýšľať celkom inak. Ľudia nemajú také finančné možnosti. Preto máme aj my v tréningovej skupine 50 % detí, ktoré sú sociálne znevýhodnené, alebo sú z neúplných rodín. Aj takto sa snažíme pomôcť. Aby boli radšej na tréningoch, ako by ich vychovávala ulica.

Vidíte to teda aj vy, že sa deti, ktoré sa venujú športu, zlepšia vo viacerých ohľadoch?

Do klubu chodia deti aj z iných športov. Hovorím im, aby neprestávali chodiť aj na futbal, ak teraz začali s atletikou. Naše atletické tréningy majú dvakrát do týždňa. Chcem, aby robili aj iný šport. Potom, keď bude mať dieťa talent na nejaký konkrétny šport, nech sa rozhodne samo. Nechceme kradnúť deti z iných športov. Živým príkladom je aj šestnásťročný Daniel Jančik, ktorý začínal s futbalom a teraz je reprezentant a majster Slovenska na 800 metrovej trati.

V čom je náročné pracovať s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia či s deťmi z osád?

Na Behu pre zdravie, ktorý sme organizovali a "našli" na ňom i Annamáriu, sme objavili aj ďalšie nadané deti. Problém je však v tom, že nemajú systém, napríklad v tom, že o tretej je tréning, na ktorý treba prísť a odtrénovať ho. Ten systém nemajú ani ich rodičia. Je to ten najväčší problém. Takýchto talentov, ako bola a ešte aj je Annamária, je veľa. Nemajú však vytrvalosť. Keď dieťa nemá sociálne pozadie, tak mu môžeme ponúknuť akúkoľvek finančnú podporu. Možno vydržia do 15 rokov, ale potom ďalej už nie.

Nadácia Slovenského olympijského a športového výboru podporila v roku 2021 štyroch športovcov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Išlo o Daniela Kováča, Samuela Zupka, Patrika Biháriho a Annamáriu Horváthovú.

Ako to teraz vyzerá s Annamáriou, ste s ňou v kontakte?

Určite ste sa o nej dočítali, že bola tehotná a potom potratila. Ja ako tréner som už o tom nemal informácie, išlo to mimo mňa. Vedeli sme, že žije spolu s priateľom. Veľakrát som sedel s jej rodičmi, ale... Nevedel som to ovplyvniť. Pred poslednými pretekmi, majstrovstvami Slovenska, som jej hovoril, dobre, prídeš na preteky a potom sa rozhodneš, či chceš pokračovať.

Ona je aj mentálne slabšia, komunikácia s ňou je naozaj zložitá. Keďže sa stala majsterkou Slovenska, zabezpečila si priamy postup na medzištátne preteky do Česka. No už na sústredení sme zistili, že niečo nie je v poriadku. Zistili sme, že je tehotná. Ja už som sa do toho nechcel obúvať, som tréner a nie rodič.

 

Myslíte, že už je koniec jej atletického príbehu?

Po tom ako otehotnela, sa do toho zamiešala politika. Všetci zrazu chceli pomôcť. Jedna skupina chcela, aby porodila, druhá partia chcela, aby išla na potrat. Všetko chceli riešiť cezo mňa. Ja som im však povedal, že s tým nechcem mať nič spoločné. Ja sa starám o jej športovú činnosť a nie o to, ako sa v tomto smere rozhodne.

Keď v septembri potratila, prišla za mnou, či by som ju znova trénoval. Povedal som jej, že ma musí ona motivovať, aby sme ďalej pokračovali. Dohodli sme sa, že kým lekár určí, či môže vykonávať športovú činnosť, príde sa každý deň na 10 minút ukázať a môže ísť domov. Trvalo to päť dní, odvtedy som ju nevidel. Od rôznych ľudí som počul, že ju nepustia rodičia.

Nedemotivovali vás vo vašej práci udalosti okolo Annamárie?

Počítal som s tým, že toto raz príde. Nepočítal som však, že už v jej pätnástich. Snažil som sa to predĺžiť do jej 17 či 18. Ja vidím, ako to v osadách funguje. Annamária ako trinásťročná už videla veci, ktoré nemala. Je tam úplne iná výchova ako v bežných rodinách. Snažil som sa jej vysvetliť, že je športovkyňa a má svoje ciele. Jasný cieľ bol dostať sa von z osady...

Čo sa teda týka talentovaných detí so sociálne slabších rodín - treba predovšetkým vzdelávať rodičov. Ja môžem osloviť kohokoľvek, no keď nemá záujem rodič, alebo za tým vidí len peniaze, je to celé stratené.

Demotivovaný nie som, lebo to, čo sme dokázali s Annamáriou, je pozoruhodný výsledok. Keď začínala, ľudia okolo mňa jej nedávali ani rok. Za tri roky získala viac dobrých výsledkov na majstrovstvách Slovenska a tento rok aj vysnívaný titul majsterky Slovenska.

Aké sú vaše ďalšie plány s atletickým klubom?

Budúci rok by mali dokončiť atletický štadión. Konečne sa nám splní dlhoročný sen a budeme mať kvalitné podmienky na to, aby sme zabezpečili deťom športovú činnosť.

Naším cieľom je to, aby sme im zabezpečili raz za mesiac nejakú súťaž. Z tých detí chceme vybrať tých najlepších. Chceme usmerniť aj atlétov vo veku 15 rokov, aby aj oni boli zapojení do rozhodcovskej či trénerskej činnosti.

Snažím sa stále o to, aby klub fungoval aj bezo mňa. Poznám veľa klubov, ktoré viedli iba určití ľudia. A keď skončili oni, klub zanikol a nebolo zase nič. Nerád by som išiel týmto smerom. Túto prácu by som chcel robiť asi do päťdesiatky a potom odovzdať štafetový kolík. Potom by som robil už len administratívu či projektovú činnosť.

Na záver jedna náročnejšia otázka. Pohybujete sa v prostredí, v ktorom športujú aj sociálne znevýhodnené deti. Čo by sa podľa vás malo v práci s touto skupinou zmeniť? 

Je dôležité podporovať mladých trénerov a učiteľov, ktorí majú tendenciu robiť s týmito skupinami. Každý mladý človek by chcel zarobiť v práci, ktorú má rád a baví ho. Štát by mohol začínajúcim trénerom zabezpečiť viac financií. Keď niekto chce uživiť rodinu, 400 eur mu nestačí. Mal som veľa kolegov, ktorí presne pre toto zvolil úplne inú prácu.

Friuli-Venezia Giuli EYOF 2023
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
3_alianz
1_air
14_visa
13_Toyota
12_Samsung
11_pg
10_panasonic
9_omega
8_intel
5_bridgestone
4_atos
2_alibaba
6_cocacola