Športové aktuality
Rozhovor
11 min. čítania

Reprezentoval s Boženíkom, teraz študuje na Harvarde: Niektorí mládežnícki tréneri nehľadia na školu, žiaci potom musia vymeškávať

Profile picture for user Krsko
Stanislav
Krško
Martin Vician.
Foto
SOŠV Andrej Galica

Jeho rovesníci sa snažia nájsť si stabilné miesto v kluboch, on študuje na jednej z najprestížnejších svetových univerzít. Martin Vician chodí na Harvard, kde okrem iného hráva aj za univerzitný klub Harvard Crimson. Už v mladom veku rozmýšľal nad svojou budúcnosťou, nakoniec zvolil štúdium v zámorí. „Som rád, že môžem byť na škole, ktorá ma vedie aj po akademickej, aj športovej stránke,” hovorí bývalý mládežnícky reprezentant.

Bratislavčan Martin Vician (1999) je druhákom na prestížnej vysokej škole Harvard University. Okrem štúdia ekonómie a psychológie patrí aj do tímu Harvard Crimson, ktorý hrá americkú univerzitnú ligu. V minulosti reprezentoval Slovensko v mládežníckych kategóriách, nastupoval v tíme s Róbertom Boženíkom.

Ako prebieha štúdium na Harvarde, vzhľadom na aktuálnu situáciu s koronavírusom ?

Už od 15. marca som na Slovensku. Týždeň pred jarnými prázdninami nám všetkým povedali, že sa už nemáme vracať späť do školy a všetko bude prebiehať online. Škola sa potom týždeň pripravovala na online výučbu. Semester sme dokončili takýmto spôsobom. To už som bol doma v Bratislave. Doteraz som tu, pretože aj celý ďalší semester bude online. S veľkou pravdepodobnosťou to bude takto aj ten ďalší semester, ktorý začína od februára.

Prejdime teda k otázke, ktorú musíš počúvať asi často. Ako sa dá dostať na Harvard?

Vedel som o futbalových programoch v Amerike a vedel som, že je študentom ponúkaná možnosť spojiť šport s vysokou školou. Bolo to pre mňa ako šité na mieru. Škola bola pre mňa dôležitá a chcel som pokračovať v štúdiu na vysokej škole. A keďže som bol jeden z reprezentantov, chcel som pokračovať aj s futbalom.

Bolo by mi ľúto pokračovať len ako futbalista, rozmýšľal som preto, aké sú moje možnosti. Samozrejme, uvažoval som aj nad štúdiom na Slovensku. Uvedomil som si však, že programy v USA sú fantastické, tak som začal písať emaily univerzitným trénerom. Chcel som sa dostať s nimi do kontaktu. Takto som sa spojil s viacerými, jedna zo škôl bola aj Harvard. S malou dušičkou som im napísal e-mail, pripojil som životopis, moje študijné výsledky a aj to, čo som odohral za slovenskú reprezentáciu a na klubovej úrovni. Nakoniec mi odpísal asistent trénera. Potom si ma zavolali na tri dni na Harvard, kde som absolvoval oficiálny pohovor. Nakoniec všetko do seba zapadlo a vyšlo to. Pasoval som im do futbalového tímu, po akademickej stránke som taktiež absolvoval všetko, čo som musel, na dostatočne vysokej úrovni.

Mal si aj nejaký záložný plán, ak by to s Harvardom neklaplo?

Mal som aj iné možnosti, keďže som do poslednej chvíle nevedel, či ma príjmu. Dozvedel som sa to až koncom januára. Dovtedy som pracoval aj na iných možnostiach. Mal som ešte štyri iné školy, s ktorými som komunikoval a kde by ma mohli prijať. Vedel som, že Harvard je číslo jedna a spravím pre to všetko, ale mal som aj zálohu, aby som nezostal bez školy.

Bratislavčan Martin Vician (1999) je druhákom na prestížnej vysokej škole Harvard University.
Foto
instagram/martin_vician

V zahraniční študoval aj tvoj brat. Mal si nejaké informácie aj od neho, ako to celé funguje? Koho treba kontaktovať? 

Môj brat bol v USA ako výmenný študent ešte keď bol na strednej škole. Taktiež mi pomohol s celým procesom. Vedel, aké je to študovať v zahraničí. Vyštudoval Cambridge vo Veľkej Británii, takže bol pre mňa veľká inšpirácia. Posúvalo ma to k tomu, aby som vyskúšal Harvard. Mal som aj také myšlienky, že to je nedosiahnuteľné, ale brat mi stále opakoval, aby som si veril a veľmi mi pomohol pripraviť sa na „interview” na Harvarde. Začal som na tom tvrdo pracovať a vyšlo to úžasne.

Keď sa chce človek dostať na Harvard, musí mať aj nejaké študijné výsledky. Kde si študovali strednú školu? 

Bolo veľmi dôležité, že viem plynule po anglicky. Vedel som komunikovať s trénermi a nebol tam žiadny problém. Študoval som na Evanjelickom lýceu na Vranovskej ulici v Bratislave. Bol som v bilingválnej sekcii, čo určite pomohlo mojej angličtine.

Keďže si spojil šport a štúdium, vyžadovalo si to isté výsledky aj vo futbale...

Čo sa týka športovej stránky, bol som štyri roky v mládežníckej reprezentácii. Prešiel som si kategóriami od U16 do U19, za reprezentáciu mám odohraných cez 50 zápasov, takže si ma tréneri vedeli pozrieť aj po tejto stránke. Veľa zápasov je dostupných na internete, takže ma mali naštudovaného. Vedeli, do čoho idú.

Bol pri skúškach na školu aj nejaký fyzický test?

Počas tých troch dní, keď som tam bol na „interview”, sú všetky športové skúšky zakázané. Takže takto si ma nemohli vyskúšať, no videli viacero zápasov, ktoré som odohral za reprezentáciu a taktiež sledovali moje klubové zápasy. V tom čase som hrával za FC Petržalka.

Ak by si bol lepší futbalista a o niečo horší študent, privreli by oči, alebo bazírujú na tom, aby to bolo vyvážené?

Určite tam neprivrú oči. Nezobrali by niekoho, kto je iba dobrý futbalista. Oficiálne „interview”, ktoré som mal, bolo už s komisiou, ktorá rozhoduje o prijatí študentov. Tam sa ma vôbec nepýtali na futbal. Oni poznali môj futbalový životopis a v tej chvíli považovali moju športovú stránku za druhoradú. Išlo skôr o to, či viem obohatiť komunitu na Harvarde a či budem zvládať náročné štúdium. Pýtali sa ma, čo ma zaujíma okrem futbalu a ako si viem predstaviť život bez futbalu.

V Amerike sú aj iné školy, ktoré sú viac športové a zakladajú si na tom, aby brali čo najlepších športovcov. Aj s takými som bol v kontakte a niektoré z nich som mal v zálohe, ale pre mňa je akademická stránka veľmi dôležitá a hlavne ma to baví. Som rád, že môžem byť na škole, kde rastiem aj po akademickej, aj športovej stránke.

Skús zhrnúť, na akej úrovni je na Harvarde futbalový tím. Kto ho tvorí, v akej súťaži pôsobí?

Harvard hrá prvú univerzitnú ligu. Hráme v Ivy League konferencii so školami ako napríklad Columbia, Princeton, Yale. Počas sezóny hráme aj mimokonferenčné zápasy s inými univerzitami po USA. Tím je zložený z domácich aj zahraničných študentov. Máme tam dvoch Nórov, jedného Nemca, Angličana, Chorváta, hráča z Nového Zélandu či z Kostariky. Z 24-členného kádru je nás deväť zo zahraničia. To je fajn, je to zaujímavé prostredie. Od januára máme nového trénera. Tešili sme sa na novú sezónu. Ja som bol dlhšie zranený, a preto som sa o to viac tešil na zápasy, no pandémia nám to všetko narušila.

Prejdime k tvojim športovým začiatkom. Kde si začínal s futbalom?

K futbalu som sa dostal cez staršieho brata. Začal som v prípravke v Lamači. Ako desaťročný som išiel do Slovanu Bratislava. Cestovali sme na zápasy po celom Slovensku, Česku a Maďarsku. Pomáhala mi celá rodina. V Slovane som bol do 19-tich rokov. Neskôr som odišiel na rok do Ostravy, kde sa zrodila myšlienka na štúdium v USA. Chcel som to aspoň vyskúšať. Po Ostrave som išiel ešte na rok do Petržalky, kde som okúsil seniorský futbal.

Teraz si sa do Petržalky opäť vrátil...

Áno, momentálne pôsobím v Petržalke, keďže som na Slovensku. Môže sa stať, že tam budem aj celú sezónu. Cítim sa tam dobre a viacerých chalanov poznám z predminulej sezóny.

Dominik Špiriak, brankár Frederik Valach, hráči Martin Bednár, Martin Vician, Róbert Boženík, Matej Moško, zľava dolný rad Michal Tomič, Vladimír Majdan, Dominik Guláš, Samuel Kozlovský a Adam Brenkus pred prípravným medzištátnym zápasom Slovensko U19 - Anglicko U19 v Senci 9. októbra 2017.
Foto
TASR - Lukáš Grinaj

Tvoj spoluhráč z juniorských reprezentačných čias Róbert Boženík hráva v holandskom Feyenoorde, je stabilný člen seniorského mužstva. Nelákala aj teba takáto cesta? 

Budem úprimný, koho to neláka? Keď sa spýtate v kádri Slovana Bratislava šestnásťročných chalanov, či by chceli byť profesionálnymi futbalistami, chcel by to každý z nich. Ja som sa však na to pozeral z dlhodobého hľadiska. Určil som si hodnoty a to, čo by som chcel v živote robiť a dosiahnuť. Musel som však na to dospieť, ako 19-ročný som sa na to pozeral inak než ako 17-ročný. Tak som sa rozhodol, že vysoká škola v USA mi dá presne to, čo hľadám.

Treba byť však úprimný aj voči sebe, nemal som v tom čase také možnosti, ako mal Robo. Je to vynikajúci chalan a futbalista, som rád, že sa mu to podarilo. Zaslúži si to. Bol som s ním štyri roky v reprezentácii, hrávali sme spolu, on bol na hrote a ja som hral na podhrotovej pozícii. Samozrejme, rád by som chcel hrať naďalej futbal a milujem vyhrávať. Aj keď som v Petržalke, stále ma to baví a neviem si predstaviť, že by som ostal bez futbalu. Mám 21 rokov a hrám na vysokej úrovni. Niekto robí iba futbal, no ja súčasne študujem na jednej z najlepších univerzít. Som spokojný, nikdy som to neľutoval. 

Akú úlohu v tvojom „životnom nastavení“ zohrali rodičia?

Rodičia ma k tomuto nastaveniu viedli celý život. Pomáhali mi otec, mama, ale aj starý otec, ktorý ma vozil po tréningoch do školy. Všetci ma viedli k tomu, že škola má byť súčasť môjho života.

Už vieš, čo by si chcel robiť po konci štúdia?

Nemám vysnívané zamestnanie. Stále je možnosť, že by som pokračoval s futbalom. Mal by som na Harvarde ostať ešte dva a pol roka. Potom by som si však chcel spraviť nadstavbu a predĺžiť si štúdium o ďalšie dva roky. Chcel by som ešte hrať futbal za nejakú univerzitu. Aj keď v tej nadstavbe už možno nie za Harvard. Chystám sa byť v USA teda ešte aspoň päť rokov. Čo bude potom, to naozaj neviem.

Záleží na viacerých veciach, ako napríklad aj na tom, kde budem zakladať rodinu. Ak by som však nepokračoval s futbalom, chcel by som si nájsť prácu v odbore, ktorý študujem. Ešte mám však na tieto rozhodnutia, naštastie, čas. Verím, že na Harvarde si ma niečo nájde. Som človek, ktorý potrebuje v niečom nájsť vášeň, tak ako vo futbale. Keď niečo také nájdem, viem, že sa tomu budem venovať naplno.

Máš pocit, že dnes sa zlepšujú podmienky na to, aby mohli mladí športovci myslieť okrem športovej kariéry aj na štúdium?

Zlepšuje sa to aj vďaka možnostiam, ktoré teraz sú. Veľkú rolu vo formovaní mladého človeka hrajú tréneri. Keď niekto trávi s trénerom každý jeden deň, ten má potom veľký vplyv na jeho rast. Niekedy sa stane, že dostanete trénera, ktorému je to úplne jedno a myslí si, že čím jednoduchší futbalista, tým je lepší. Niekedy dostanete trénera, ktorý bazíruje na tom, aby hráči chodili aj do školy, aby tréningy vyhovovali ich rozvrhu. Aby to nebolo len presne stanovené, že teraz príďte na tréning a bodka.

Ako by sa to podľa teba dalo zlepšiť?

Dalo by sa to zmeniť jednoduchou vecou. Keby tréneri nedávali tréningy v časoch, keď hráči majú školu alebo musia zo školy odísť o dve hodiny skôr. Vtedy by to bolo úplne iné. Veľa hráčov totiž musí cestovať cez celú Bratislavu autobusom. Keď tréner povie, že tréning je napríklad o 14:00, viacerí  musia končiť v škole už 12:30. To môžu vymeškať aj tri vyučovacie hodiny. V dorasteneckých kategóriách, ako napríklad v U19, sú hráči v maturitnom ročníku a v takomto čase majú semináre. Keď im tréner dá tréning skôr, ako končí škola, tak ich učitelia často vnímajú len ako futbalistov. Všetko sa to potom začne nabaľovať.

Stačilo by, keby sa viac komunikovalo a tréningy by boli lepšie plánované. Musí tu byť väčší dôraz na študijné výsledky popri futbale, lebo jedno automaticky nevylučuje druhé. Aj keď sa to možno viacerým trénerom a mladým futbalistom nezdá, škola vie dodať mladým športovcom disciplínu a pozornosť. A tieto kvality sú pri futbale veľmi dôležité. Šport by mal byť doplnkom strednej školy a nie náhradou.

Som si istý, že viac mladých ľudí rozmýšľa, ako spojiť štúdium a šport bez toho, aby museli niekde ubrať. Dúfam, že aj priestor, ktorý mám v médiách, môže niekomu pomôcť. Ak to pomohlo nasmerovať čo i len jedného mladého športovca, určite to stálo za to.

Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri