Športové aktuality
12 min. čítania

Reprezentačný tréner slovenských sánkarov Lukáš Brož: Šport osviežuje telo i dušu

Profile picture for user horvath
Martin
Horváth
Foto
Archív - Lukáš Brož

Hlavný tréner slovenskej sánkarskej reprezentácie Lukáš Brož pripravuje v spolupráci s Jánom Harnišom našich pretekárov na nadchádzajúce zimné olympijské hry v Pekingu. Naši sánkari si v prebiehajúcej sezóne pripísali už dve medaily z vrcholných podujatí. Marián Skupek sa stal juniorským majstrom Európy a dvojica Tomáš Vaverčák - Matej Zmij získala bronz na ME v kategórii do 23 rokov. Okrem spomínanej trojice sa pod piatimi kruhmi predstavia druhý raz Katarína Šimoňáková a už piatykrát v rade Jozef Ninis. Súťaže v sánkovaní sa začínajú v sobotu. Viac sa o Lukášovi Brožovi i o slovenskom sánkovaní dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Lukáš Brož sa narodil 23. októbra 1985 v českom Jablonci nad Nisou. Sánkovaniu sa venoval od útleho detstva. Spolu s bratom Antonínom sa predstavil vo farbách Česka v pretekoch dvojsedadlových saní na ZOH v Turíne 2006, v Soči 2014 a v Pjongčangu 2018. Od roku 2020 začal ako hlavný tréner pri slovenskej sánkarskej reprezentácii. V aktuálnej sezóne sa podieľal na titule juniorského majstra Európy Mariána Skupeka i na bronze dvojice Tomáš Vaverčák - Matej Zmij na ME do 23 rokov. Na ZOH v Pekingu povedie päticu v zložení Katarína Šimoňáková, Marián Skupek, Jozef Ninis, Tomáš Vaverčák a Matej Zmij.

Ako ste sa dostali k sánkovaniu?

Pochádzam zo Smržovky v Česku, kde je sánkarská dráha. Kto je odtiaľ, musí sánkovať. Na výber veľmi nebolo. Mal som blízko k dráhe. Nikto ma tam vyslovene nepriviedol, prišiel som k sánkovaniu úplne náhodou. Pýtal som sa spolužiakov cez letné prázdniny, čo budú robiť. Oni mi odpovedali, že idú na sánkarský tréning. Spýtal som sa, či môžem ísť s nimi. Išiel som, a tak som pri tom ostal.

Spomínate si na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Keď to vezmem od začiatku, od juniorskej reprezentácie, tak to bola tŕnistá cesta. Učili sme sa krok za krokom, o čom je sánkovanie. V juniorskej kategórii som získal nejaké úspechy a medaily. Potom prišiel prechod do seniorskej kategórie a to je úplne niečo iné. Keď jazdíte v junioroch do piateho miesta, tak to nie je zárukou toho, že to hneď samo bude pokračovať aj v senioroch. Keď som k ním prešiel, tak som si samozrejme, myslel, že to tak bude. Hneď ma to vyviedlo z omylu. „Sadol som si pekne na zadok“. Museli sme sa učiť nové spôsoby ako jazdiť na sánkach. V junioroch je to o tom, aby sme prišli dole bez nejakého obúchania sa o mantinel. V seniorskej kategórii je to o prejazdoch a o tom, ako na sánkach ešte zrýchliť. To je beh na dlhú trať.

Máte pozitívne spomienky na vaše olympijské účasti pod českou vlajkou?

Aj keď sme sa hneď po príchode k seniorom kvalifikovali na ZOH v Turíne, tak stále sme boli s bratom malé „teľatá“. Mali sme sa čo učiť. Mysleli sme si, že už vieme všetko. Potom prišla kvalifikácia do Vancouveru 2010. Tam sme sa nedostali. Povedal by som, že sme boli trochu namyslení. Tým, že sme sa tam nekvalifikovali, sme dostali „facku“. Začali sme nový štvorročný cyklus znovu od začiatku. Následné ZOH v Soči a Pjongčangu považujem za najlepšie podujatia vo svojej športovej kariére. Boli sme v olympijských sezónach schopní jazdiť do desiateho miesta. Myslím si, že sme boli konkurencieschopní. Čo sa týka pocitov, tak bolo veľmi príjemné stáť vedľa svetovej špičky.

Utkvel vám v pamäti nejaký zážitok z Turína, Soči alebo z Pjongčangu?

Z môjho pohľadu je neskutočný zážitok otvárací ceremoniál. My nie sme futbalisti ani hokejisti, čo by hrali pred vypredaným štadiónom. Je príjemné pochodovať pred 30 000 ľuďmi. Na dráhe sa síce dajú fanúšikovia vnímať, ale potrebujete sa maximálne sústrediť. Na slávnostnom otvorení sa tlieskalo a pripadal som si ako celebrita. Užili sme si to. Ďalšou z vecí je, že napríklad v jedálni sa môžete posadiť k najlepším športovcom na svete. Môžete sledovať, ako sa správajú a pripravujú olympijskí medailisti. Dá sa z toho aj dosť naučiť. Zväčša nie sú namyslení. Dá sa s nimi normálne porozprávať a zobrať si nejaké skúsenosti, čo je nesmierne poučné. Najlepšie sme na ZOH boli dvanásti. To je jediné, čo mi kazí zážitky. Snažili sme sa podať čo najlepší výkon, ale olympiáda je viac vyšperkovaná v porovnaní s pretekmi Svetového pohára. Každý vytiahne svoje „tromfy z rukáva“.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Olympijské hry sú neopísateľný zážitok. Nie je nič krajšie, ako sa tam dostať a kráčať na slávnostnom otvorení pod svojou vlajkou. Z môjho pohľadu je to najviac, čo sa dá v športe dosiahnuť. Ak to podčiarknete dobrým výsledkom, tak nepoznám lepší pocit.

Aká bola vaša cesta k trénerstvu?

My sme neskončili hneď po ZOH. Chceli sme s bratom skúsiť ďalší štvorročný cyklus až do Pekingu. Nedohodli sme sa však s českou federáciou a ukončili sme kariéru. Rok sme s bratom boli doma a pracovali sme. Moja manželka je Slovenka a často sem jazdíme. S Jánom Harnišom sme sa od malička stretávali na pretekoch a sústredeniach. Je ako môj ďalší brat. Poznáme sa od 14 rokov, 22 rokov života sme vždy spolu strávili pol roka. To je jedenásť rokov súvislého spoločného žitia a bytia. Raz na dovolenke na Slovensku sme sa spolu stretli. Dostal som v tom čase trénerskú ponuku od Medzinárodnej sánkarskej federácie. To sa mi veľmi nechcelo robiť. Premostili sme v diskusii k trénovaniu. Ján sa potom spýtal na možnosti u predsedu Slovenského zväzu sánkarov Jozefa Škvareka, a tak som dostal ponuku na trénovanie. Povedal som si, že by to bolo super, pretože som ešte nepovedal svoje posledné slovo pri sánkovaní. Veril som, že ešte môžem niečo priniesť. Chcel som odovzdať svoje skúsenosti.

Akým spôsobom sa snažíte zlepšovať ako tréner?

Pri trénovaní pozerám okolo seba, snažím sa byť aj kamarátsky. Sledujem, ako to robia elitné tímy. Tým, že sme kamaráti, dostanem aj ja radu, ako môžem niečo zlepšiť. Dá sa získať dosť informácií, aj napriek tomu, že svoje know-how si každý bráni. Je dôležité spoznávať ľudí. Potom ide všetko jednoduchšie. Čerpám znalosti aj od priateľov z Čiech, bývalých športovcov, ktorí teraz trénujú. Napríklad Doležal trénuje poľských skokanov. S ním som v kontakte ohľadom voskov, takisto aj s českými biatlonistami. Dostali sme informácie, z čoho sú vyrobené ohnuté časti, ktorými sa sánky riadia. Nie je to iba drevo, ale aj plast, ktorý používajú lyžiari. Od každej informácie sa dá „odpichnúť“. Stále je priestor na veľké zlepšenie, avšak záleží to aj od možností. Krok za krokom sa snažíme napredovať. Dúfam, že sa nám to podarí v dohľadnom čase.

Vytýčili ste si trénerský cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť?

To je úplne jednoduché. So svojimi športovcami chcem získať olympijské zlato. (úsmev) V slovenskom tíme je veľmi veľký potenciál a je na čom stavať. To ma motivuje stále niečo vymýšľať aj do budúcna. Smerom k Pekingu by som bol veľmi šťastný, ak by sa nám podarilo u Jozefa Ninisa umiestiť do pätnásteho miesta. U Kataríny Šimoňákovej by to bolo skvelé do dvadsiateho miesta. Myslím si, že do 25. pozície na prvej olympiáde by to bol pre čerstvého juniorského majstra Európy Mariána Skupeka skvelý začiatok. „Dvojka“ je pre mňa srdcová záležitosť, lebo som ju jazdil. Od Tomáša Vaverčáka a Mateja Zmija mám o kúsok vyššie očakávania. Tam by som bol rád, ak by sa chalanom podarilo skočiť do desiateho miesta. To by bolo super. V štafetách máme za sebou šieste miesta aj z majstrovstiev sveta spred dvoch rokov. Čiže horšie ako šieste miesto nepripadá do úvahy. (úsmev)

Ktorý z doterajších trénerských úspechov si vážite najviac?

Oceňujem šieste miesto v štafete z majstrovstiev sveta v Soči a z majstrovstiev Európy. Bola to moja prvá sezóna. Podčiarkli to výsledky Jozefa Ninisa, ktorý bol na európskom šampionáte desiaty a dvanásty. Desiate miesto obsadil v šprinte, dvanáste v individuálnych pretekoch. Ako hovorím, máme ešte dosť miesta na zlepšovanie.

Ako hodnotíte spoluprácu nielen celého tímu ale aj so Slovenským zväzom sánkarov?

Spoluprácu so zväzom si neviem vynachváliť. Chcel by som sa poďakovať predsedovi Jozefovi Škvarekovi, ktorý robí neskutočnú prácu. „Mravčiu robotu“ odvádza generálna sekretárka Viera Bachárová Findurová. Keď to porovnám s tým, čo sa dialo v českom tíme, tu sa nemám na čo sťažovať. Ako to obyčajne býva so športovcami, počas sezóny sme stále spolu. Samozrejme, na konci ročníka často nastane aj ponorková choroba. Ešte sa však nestalo, že by sme z nej nevedeli „vykorčuľovať“. Všetci sa snažia správať profesionálne a podávať najlepší výkon. Nesmierne dôležitá je aj podpora, čo sa týka Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica a Športového centra polície.

Vidíte budúcnosť slovenského sánkovania vo svetlých farbách?

Uvidíme, čo nám prinesú zimné olympijské hry ako vrchol sezóny. Tým by som v žiadnom prípade nechcel degradovať Mariánovu medailu. Myslím si, že sme vyštartovali dobrou nohou. Sme na dobrej ceste. Ak sa bude tvrdo pracovať tak, ako to je doteraz a zároveň bude podpora zväzu a klubov, tak sa budeme zlepšovať. Vidím to pozitívne. Vrchol a sen každého trénera je, aby jeho „ovečky“ raz získali olympijskú medailu.

Sú podmienky pre sánkovanie na Slovensku dostatočné?

Sánkarská dráha, ktorá na Slovensku chýba, je „alfa a omega“. Dá sa na nej vyskúšať veľa nového materiálu a ponúka priestor na vývoj i zlepšovanie. Bojujeme s tým, ako môžeme. V dnešnej dobe sú problémom financie, ktoré chýbajú každému. Nemôžeme si dovoliť to, čo  Nemci, ktorí majú v polovici augusta zaľadnený trenažér. Zázemie nemáme zlé. Dá sa na tom stavať, ale priestor na  zlepšovanie tam stále je. Dôležité je ťahať za jeden povraz. Nemáme sa zle, ale nie sme na tom ako top krajiny.

Hodnotíte doterajší priebeh sezóny kladne aj v kontexte piatich miesteniek na ZOH v Pekingu?

Som rád, že Majo Skupek v úvode roka zlatom v Bludenzi potvrdil, že na olympiádu patrí. Najužší kontakt so svetovou špičkou príde až v samotných pretekoch. V tejto sezóne máme dva vrcholy, jeden sme mali na majstrovstvách Európy s bronzom dvojice Vaverčák - Zmij v kategórii do 23 rokov. Druhý príde pod piatimi kruhmi. Treba aj v priebehu pretekov Svetového pohára skúšať nejaké veci, čo sme si pripravili v lete. Prvú polovicu sezóny sme neboli až takí rozbehnutí. Potrebovali sme si vyskúšať materiál aj na majstrovstvách Európy. Verím, že budeme všetci maximálne pripravení.

Čím vás privítal olympijský Peking?

Na štarte „tripu“ bolo všetko fajn až do samotného odletu. Lietadlo meškalo pred štartom vo Viedni už dve hodiny. Na prestup sme v Istanbule mali práve len dve hodiny, no robili sme všetko pre to, aby sme to stihli. Všetko sa nakoniec podarilo, pretože lietadlo na nás počkalo. Mohli sme sa dostaviť do Pekingu len s dvojhodinovým meškaním. Bol som veľmi prekvapení, že Číňania dokázali dotiahnuť do konca prípravy v porovnaní s pretekmi Svetového pohára. Všetky procesy išli veľmi hladko. Priložili sme pas a získali sme QR kód. S ním sme prešli cez všetky prehliadky plus PCR-test. Batožina i materiál prišli v poriadku. Počkali sme na autobus. Čakala nás viac ako dvojhodinová cesta do olympijskej dediny. Tu na nás čakal Slovenský olympijský tím, ktorý sa o nás postaral. Kým sme na separátnych izbách čakali na výsledky PCR-testov, tak nám ochotne priniesli stravu. Všetci sme obdržali negatívny výsledok testu. Na druhý deň sme skontrolovali materiál, ktorý dorazil v poriadku. Zázemie je tu kvalitné, čo sa týka finálnej prípravy na preteky. Na dráhu je to kúsok, takže do desiatich minút by sme sa z olympijskej dediny mali dostať na štart. Už len „hurá“ sánkovať!

Čo vás ešte čaká smerom k súťaženému dianiu na ZOH v Pekingu?

Ako som povedal, najväčšia česť je pochodovať na otváracom ceremoniáli pod vlajkou svojej krajiny. Síce začíname súťažiť v prvý súťažný deň, avšak preteky mužov sú v programe až večer. Mali by sme preto byť dostatočne pripravení. Preto som za, aby sa išlo na ceremoniál. Počty zúčastnených ešte nie sú úplne upresnené. Čo sa týka samotnej prípravy, tak ide už len o to, aby sme spravili pretekárom pohodu na maximálny výkon na ZOH.

Mali by ste odkaz pre nádejných sánkarov?

Je to krásny šport. Kto by si to chcel vyskúšať, nech príde do Starého Smokovca. Vo všeobecnosti by som chcel odkázať deťom, že šport je neskutočná vec. Prináša veľa krásnych vecí a zároveň vás aj veľa naučí. Nech „odhodia“ telefóny, herné konzoly a sociálne siete. Treba skúsiť ísť na čerstvý vzduch a zaujímať sa o šport. Je to veľmi príjemné. Šport osviežuje telo i dušu.

OLOV
Exkluzívny partner
Generálni partneri
Hlavní partneri
Partneri
Partneri MOV
3_alianz
1_air
14_visa
13_Toyota
12_Samsung
11_pg
10_panasonic
9_omega
8_intel
5_bridgestone
4_atos
2_alibaba
6_cocacola