SOŠV
Šahy
4 min. čítania

V Šahách odhalili pamätnú tabuľu prvého olympionika zo Slovenska Alojza Sokola

Ľubomír Souček, Jozef Mazár
Spoločná fotografia účastníkov slávnostného odhalenia pamätnej tabule Alojza Sokola v Šahách.
Foto
Peter Štrba

V piatok 4. októbra na budove rímsko-katolíckej fary v Šahách, v ktorej bola kedysi škola, slávnostne odhalili pamätnú tabuľu vôbec prvého olympionika zo Slovenska Alojza Sokola (na Hrách I. olympiády v Aténach 1896 súťažil vo výprave Uhorska pod menom v maďarskej verzii Alajos Szokolyi). Rodák z Hronca pri Brezne (narodil sa tam 19. júna 1871) v Šahách dlhší čas pôsobil ako hlavný archivár Hontianskej župy a dnes tam jeho meno nesie miestny olympijský klub.

O slávnostnej udalosti na webovej stránke regionhont.sk písal Jozef Mazár. Uviedol, že tabuľu spoločne slávnostne odhalili predseda Združenia olympijských klubov SR Ivan Čierny, predseda Olympijského klubu Alojza Szokolyiho v Šahách František Révész a generálny sekretár Maďarskej olympijskej akadémie Béla György. Zároveň citoval slová predsedu Olympijského klubu Alojza Szokolyiho v Šahách Františka Révésza: „Alojz Szokolyi sa narodil 19. júna 1871 a ako trojročný sa dostal ku svojim krstným rodičom do Šiah. Do ľudovej školy chodil v Šahách. Dva roky navštevoval Gymnázium v Banskej Štiavnici, ale zmaturoval na Piaristickom gymnáziu v Leviciach v roku 1889. Hneď po ukončení stredoškolských štúdií začal študovať na Lekárskej fakulte v Budapešti. Na prax najviac chodieval k lekárovi Kovácsovi, neskôr spoluzakladateľovi a prvému riaditeľovi nemocnice v Šahách. V roku 1900 sa Alojz Szokolyi oženil s kontesou Charlottou Bertcholdovou a mali päť detí. Po svatbe ale v štúdiu medicíny nepokračoval.“

Alojz Sokol v období, keď na Hrách I. olympiády v Aténach 1896 skončil tretí v behu na 100 m.
Foto
archív SOŠV

Odhalenie pamätnej tabule Alojza Sokola (v slovenskej aj v maďarskej jazykovej mutácii) v Šahách je súčasťou napĺňania projektu Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) a Združenia olympijských klubov (ZOK) SR. SOŠV dal vyrobiť pamätné tabule všetkých olympijských medailistov zo Slovenska, reprezentujúcich na OH či ZOH krajinu, ktorej súčasťou bolo aj Slovensko (teda v rokoch 1986 – 1912 Uhorsko a v rokoch 1920 – 1992 Československo). Tieto tabule sú s pomocou regionálnych olympijských klubov postupne odhaľované na miestach, významne spojených s týmito medailistami – predovšetkým na základných školách, ktoré navštevovali.

Nadviažuc na slová Františka Révésza pripomeňme, že Alojz Sokol ako jediný z našich rodákov štartoval vo farbách vtedajšieho Uhorska už na Hrách I. olympiády v Aténach 1896. Je pozoruhodné, že tam súťažil 25-ročný atlét klubu MAC Budapešť so štartovým číslom 1. V historickej listine výsledkov zo všetkých olympijských hier, ktoré sa tradične začínajú atletikou a najkratším behom, figuruje úplne vpredu. To z dôvodu, že v behu na 100 m (bola to úvodná disciplína všetkých novovekých OH) obsadil odhadnutým časom 12,6 s výborné tretie miesto za Burkem z USA (12,0) a Hofmannom z Nemecka (odhadom 12,2 s). K tomuto úspechu pridal štvrté miesto v trojskoku (12,30 m). Štartoval aj v behu na 100 m prekážok (podľa niektorých prameňov sa bežalo 110 m), v ktorom síce postúpil do finále, ale nenastúpil naň. Prihlásený ešte bol na tri ďalšie disciplíny, ale v nich už podľa všetkého neštartoval vôbec.

Alojz Sokol v Budapešti pôsobil nielen ako všestranný atlét (uhorské rekordy až držal v 9 disciplínach), ale aj ako športový funkcionár, v roku 1897 jeden zo zakladateľov Maďarského atletického zväzu. Po skončení športovej kariéry sa usadil v Bernecebaráti v blízkosti Šiah, kde aj ako 61-ročný zomrel. Po sobáši s grófkou Berchtoldovou sa z neho stal statkár. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky tak bol občanom iného štátu, teda Maďarska. Napriek tomu si zachoval blízky vzťah k rodnému Hroncu, kde ho dodnes pripomína pamätná tabuľa, ako aj k Šahám, kde dlhší čas pôsobil ako hlavný župný archivár a knihovník – dokonca tam kvôli tomu pravidelne dochádzal aj z Bernecebaráti. V tamojšom regióne bol aj nezištným mecenášom športu, kultúry a spoločenského života, čo mu umožnil predovšetkým majetok získaný sobášom.