Športové
Rozhovor
18 min. čítania

Z rýchleho obrancu najrýchlejší Európan

Gabriel Bogdányi pre slovenskú olympijskú revue Olympic.sk
Foto
TASR

Halový majster Európy v behu na 60 m Ján Volko ešte nezažil olympijskú atmosféru, no verí, že v Tokiu 2020 nebude chýbať.

Mohol byť ligový futbalista, no kopačky vymenil za tretry. A zdá sa, že urobil dobre. Ján Volko sa totiž od 2. marca môže pýšiť titulom halového majstra Európy v šprinte na 60 m. Historicky prvým pre atléta zo Slovenska. Glasgowská cesta bratislavského expresu na európsky šprintérsky trón trvala presne 19,90 sekundy. Rozbeh v Emirates aréne vyhral za 6,69, semifinále za 6,61 a v zlatom finále upaľoval ešte o stotinku rýchlejšie. Volko je len jedenásty atlét pochádzajúci zo Slovenska, ktorému sa na hrudi zaligotalo zlato buď z OH, MS alebo ME, vonku alebo v hale. 


KTO JE JÁN VOLKO

DÁTUM A MIESTO NARODENIA: 2. 11. 1996 v Bratislave

KLUB/VRCHOLOVÉ STREDISKO: Naša atletika Bratislava/ŠCP Bratislava

REALIZAČNÝ TÍM: Naďa Bendová (trénerka), Róbert Kresťanko (silový tréner), jana Závacká (fyzioterapeutka), Andrej Benda (konzultant), Alfons Juck (manažér)

NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: 1. na halových ME 2019 na 60 m, 2. na halových ME 2017 na 60 m, 1. na 200 a 2. na 100 m na ME 2017 do 23 rokov, 6. na halových MS 2018 na 60 m (najlepší Európan), semifinalista (15.) na MS 2017 na 200 m, 3. na Svetovej univerziáde 2017 na 200 m

POVOLANIE: študent telekomunikácií na FEI Slovenskej technickej univerzity v Bratislave

INÉ: Jeho trénerka Naďa Bendová je bývalá šprintérka (osobný rekord 12,91 s na 100 m), silový kouč Róbert Kresťanko je majster SR 1994 v desaťboji (osobný rekord 6635 b.) a dvojnásobný olympionik v boboch (2002, 2006).


Čím je to, že ste rýchly ako blesk? Zdedili ste azda po niekom šprintérske gény?

„Ani jeden z mojich rodičov sa profesionálne športu nevenoval a neviem ani o nikom v  rodine, kto by mal rýchlostné predispozície. Zrejme mutáciou génov dvoch nešportovcov občas vznikne čosi také ako som ja.“ (smiech)

Športujete od svojich šiestich rokov, no sprvoti ste naháňali loptu. Prečo ste si vybrali najprv futbal a nie hneď atletiku?

„Futbal bol v mojom prípade jasná voľba, keďže všetci moji spolužiaci v triede – až na jedného – sa mu venovali. Klub SDM Domino Bratislava mal totiž v našej škole športovú prípravku.“

Snívali ste o veľkej futbalovej kariére, napríklad, že si zahráte aspoň v našej najvyššej ligovej súťaži?

„Futbal som hral osem rokov preto, lebo ma to bavilo. Všetko bolo spontánne, nikdy som neuvažoval o tom, že by som sa mohol v budúcnosti živiť ako futbalista či profesionálny športovec.“

Vynikali ste v porovnaní s rovesníkmi rýchlosťou už v čase futbalovej kariéry?

„Spočiatku nie, ale v dvanástich – trinástich som už patril v mužstve medzi najrýchlejších, hoci som hrával v tíme so staršími chlapcami. Fyzicky boli síce vyspelejší, ale rýchlostne som s nimi v pohode držal krok. No a keďže som patril k najrýchlejším, tréner ma staval do obrany, aby som stíhal unikajúcich súperových útočníkov.“

Ján Volko s trénerkou Naďou Bendovou, silovým trénerom Róbertom Kresťankom a fyzioterapeutkou Janou Závackou.
Foto
Pavol Uhrin

V štrnástich ste však v Domine častejšie zahrievali lavičku náhradníkov než behali na trávniku. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

„Nikdy som sa nehrnul na ihrisko za každú cenu. Priznám sa, občas som sa aj potešil, keď zápas zrušili – napríklad pre zlé počasie. Pred duelmi som neraz cítil nervozitu, ale len čo som vybehol na trávnik, napätie zo mňa spadlo a hral som ako odušu. Nikdy som sa nehrnul nedočkavo na trávnik, ale ani vysedávanie na lavičke náhradníkov ma nenapĺňalo. Keď som však už viac sedel ako hral, od otca prišiel impulz, aby som si vyskúšal atletiku. Prečo mi vybral práve kráľovnú športov, o tom sme sa nikdy doteraz nebavili. Dva roky som kombinoval oba športy, z atletického tréningu som utekal na futbalový. Vtedy mi už pozícia lavičkového hráča až tak neprekážala.“

Neprotestovali ste, že chcete ostať iba pri futbale?

„Nie, možnosť vyskúšať niečo nové som akceptoval. Len som sa trochu obával, ako zapadnem do úplne nového kolektívu. Rýchlo som sa však oťukal a vďaka atletike som si našiel výborných kamarátov na celý život. Naozaj sme super partia.“

Kedy sa stal z futbalistu Jána Volka definitívne atlét?

„Asi v šestnástich, ale toto obdobie si veľmi nepamätám. Otec by to vedel určite veľmi presne.“

Ani nie tri roky od začiatku atletickej kariéry ste stovku ako 16-ročný zvládli za 10,95 s, na slovenskom seniorskom šampionáte 2013 v Trnave dokonca za 10,74, hoci s vetrom v chrbte mierne nad povolené 2 m/s. Iba zasvätení vedia, že v tom roku ste mali šancu štartovať na MS do 18 rokov v Donecku, no túto možnosť ste nevyužili. Prečo?

„S vtedajšou trénerkou v klube KĽŠ Kryha Andreou Bérešovou sme sa dohodli, že hoci som mal na konte už C-limit, na šampionát pôjdem len v prípade, že splním ,béčkový´. Požadovaný čas som síce na majstrovstvách Slovenska dospelých zabehol, lenže s nedovolenou podporou vetra, a to sa nepočítalo. A okrem toho, z vtedajšej mládežníckej atletickej reprezentačnej partie som takmer vôbec nikoho nepoznal a aj preto som sa nikam nehrnul.“

Foto
Pavol Uhrin

Premiéru na vrcholnom podujatí ste si potom odkrútili v marci 2015, keď vás SAZ na voľnú kartu nominoval v behu na 60 m na halové ME v Prahe. Preskočili ste všetky mládežnícke šampionáty a rovno ste išli na „dospelácky“. S 18 rokmi a 125 dňami ste sa do histórie zapísali ako najmladší Slovák, ktorý štartoval na kontinentálnom šampionáte pod strechou. Nakoľko bola táto skúsenosť pre vás dôležitá z hľadiska ďalšej kariéry?

„Nepochybne to bol dôležitý impulz, no ťažko povedať, či zlomový. Ja som totiž ani do Prahy veľmi nechcel ísť. Nesplnil som limit a nechcel som, aby si ľudia mysleli, že idem na výlet. Trénerka, vtedy už Naďka Bendová, ma uprosila, aby som išiel. Argumentovala, že taká šanca sa už nemusí naskytnúť. Presvedčila ma.“

Aj na vaše prvé MS, halové v roku 2016, ste sa dostali len vďaka voľnej karte od zväzu...

„Znie to asi zvláštne, ale ani do Portlandu sa mi veľmi nechcelo... Uvedomil som si však, že štartovať na MS nie je bežná vec, preto som napokon voľnú kartu prijal. Oba halové šampionáty boli pre moju ďalšiu kariéru dôležité, ale azda najdôležitejšie boli Európske hry 2015 v Baku. Nečakane som s veľkým náskokom vyhral dvojstovku kvalitným výkonom 21,08 s, čo ma navnadilo pred juniorskými ME v Eskilstune. Vo Švédsku mi to, žiaľ, nevyšlo, bol som premotivovaný. Mal som asi veľké oči... Obe finále mi tesne ušli, na dvojstovke o jedno a na stovke o dve miestečka.“

Potom sa však vaša medailová a rekordná žatva rozbehla na plné obrátky. Prezraďte, ktorý doterajší výsledok si najviac vážite?

„Samozrejme, zlato z glasgowských halových ME. Viedla k nemu nesmierne náročná cesta. Jednoznačne je to môj najhodnotnejší výsledok. Paradoxne, oveľa viac som si vychutnal radosť zo striebra na šesťdesiatke na halových ME 2017 v Belehrade, ktoré prišlo absolútne nečakane. Zažil som vtedy úžasné chvíle. Hodnotovo je zlato z Glasgowa najvyššie, ale emocionálne je jednoznačne prvý Belehrad.“

Ktorý zo svojich výborných rekordných časov si ceníte najviac?

„Hm... Ťažká otázka, ale asi svoj prvý slovenský seniorský rekord 20,70 na 200 m na Zlatej tretre v Ostrave v máji 2016. Mal som zoň obrovskú radosť, keďže prišiel neočakávane. Úžasná bola aj stovka na P-T-S 2018 v Šamoríne, kde som vo fantastickej atmosfére zlepšil slovenský rekord na 10,13 s, a cením si aj osobák 20,24 na dvojstovke.“

Kedy ste si vôbec prvý raz uvedomili, že môžete rovnocenne súperiť s európskou a širšou svetovou špičkou?

„Čosi naznačil už môj postup do semifinále na 100 i 200 m na ME 2016 v Amsterdame, ale až na belehradskom kontinentálnom halovom šampionáte som sa definitívne presvedčil, že môžem konkurovať i najlepším.“

Sledovali ste dianie vo svetovom šprinte ešte predtým, než ste sa sám stali šprintérom?

„Áno, Boltov svetový rekord 9,58 s na stovke na MS v Berlíne som videl v priamom prenose v televízii a odvtedy som veľké šampionáty sledoval už pravidelne.“


VOLKOVE NAJEPŠIE ČASY

HALA – 60 m: 6,57 (2018), 150 m: 15,89 (2019), 200 m: 21,11 (2017), 300 m: 33,76 (2019)
VONKU – 100 m: 10,13 (2018), 150 m: 15,33 (2017), 200 m: 20,24 (2018)

Poznámka: všetko sú to rekordy SR alebo najlepšie slovenské výkony histórie.


Ešte späť k futbalu. Vieme, že ste si zatrénovali s AS Trenčín, bratislavský Slovan vás pozval na slávnostný výkop v ligovom dueli s Michalovcami. Ponuka zahrať si za nejaký mančaft neprišla?

„Zatiaľ nie, ale oslovili ma na spoločný tréning s majstrovským Slovanom. Či sa nájde vhodný termín, neviem, ale kým vedie belasých tréner Martin Ševela, nemám s tým nijaký problém.“

A čo po skončení kariéry? Aj Usain Bolt sa usiluje o futbalový angažmán – trúfali by ste si zahrať súťažne?

„Ťažko povedať, musel by som poznať okolnosti, no v prvej, druhej či tretej lige by som si už asi nezahral. Najreálnejšia možnosť je nejaká exhibícia. Radšej by som však ostal pri atletike, venoval sa deckám a začal žiť obyčajný život, o ktorom všetci tvrdia, že je horší ako študentský. Ja však tento pocit zatiaľ nezdieľam.“ (smiech)

Čisto teoreticky: ak by ste ostali pri futbale, kam by ste to asi dotiahli?

„To sa už asi nikdy nedozviem. Do reprezentácie by som sa zrejme neprepracoval, hral by som v tretej, nanajvýš v druhej lige...“

Presadil sa niekto z vašich vtedajších spoluhráčov?

„Pokiaľ viem, nik z nich nie je prvoligový futbalista, niektorí hrajú za mužov Domina vo štvrtej lige. Z môjho ročníka sa však uchytil Samuel Mráz, hral ligu v Senici, Žiline, ba dokonca i v talianskej Serii A za Empoli. Ja sa síce naňho veľmi nepamätám, ale môj otec tvrdí, že som proti nemu hrával.“

Po striebre na halových ME 2017 bývalý šéftréner SAZ Vladimír Bezdíček tipoval, že stovku zabehnete za 10,15 s. Bývalý slovenský rekordér Ľuboš Chochlík bol ešte odvážnejší a spomínal čas 10,10. Zatiaľ ste kdesi v strede, zastavili ste sa na 10,13. Kam sa ešte môžete posunúť na stovke, najsledovanejšej disciplíne programu na vrcholných podujatiach?

„Sprvoti som si myslel, že 10,13 bude môj strop, ale trénerka Naďa Bendová sa zúčastnila na seminári v Beleku, kde prednášal Loren Seagrave, kouč Justina Gatlina. Poznatky, ktoré získala, jej ponúkli nový pohľad na šprinty. Dozvedela sa, ako sa to robí v USA, a niečo z toho by sme mohli využiť. Myslím si, že keď som zabehol stovku s vetrom v chrbte mierne nad povolenú normu za 10,07, asi je v mojich možnostiach dosiahnuť rovnaký čas aj regulárne. V ideálnych podmienkach považujem za reálny čas pod 10,10.“

Traja najrýchlejší z Glasgowa. Emre Zafer Barnes reprezentujúci Turecko, Ján Volko a Holanďan Joris van Gool.
Foto
Pavol Uhrin

Stovka pod 10, dvojstovka pod 20 sekúnd. Časy ako z ríše snov. Ktorý sa vám zdá dosiahnuteľnejší?

„Dvojstovka pod dvadsať sa javí reálnejšia. V tejto disciplíne je viac vecí, ktoré si ešte môžem zlepšiť – štart, beh v zákrute, záver, rôzne malé detaily.“

Čo vám trénerka Bendová vpísala do tréningového denníka pred letnou sezónou, aké od vás očakáva výkony?

„Ja toto neriešim, časy nie sú priorita. Trénerka však má na odhad výkonov cit, dáva mi vždy reálne ciele. Nikdy neprestrelí, nenadsadzuje.“

Nie je pre vás frustrujúce, že belosi v dueli so šprintérmi tmavej pleti, najmä na stovke, ťahajú za kratší koniec? Beloch vo finále MS či OH je rarita. Vy ste sa však vlani na halových MS v Birminghame dostali do záverečného súboja o medaily, skončili ste šiesty. Existuje šanca, že čosi podobné sa vám podarí aj na MS pod holým nebom?

„Myslím si, že na 200 m to nie je nereálne. Na stovke je oveľa náročnejšie presadiť sa, lebo mnohí výborní šprintéri sú špecialisti na najkratšiu trať a do dvojstovky sa nehrnú, keďže bez adekvátnej rýchlostnej vytrvalosti nemajú šancu uspieť.“

Druhého marca ste v Glasgowe získali titul halového majstra Európy na 60 m, no zisku zlata predchádzala dráma. Hrozilo, že na šampionáte pre zranenie ľavého zadného stehenného svalu vôbec nebudete štartovať... Stal sa zázrak?

„Áno, pokojne to takto môžete nazvať. Podľa mňa bol zázrak už to, že sme sa v situácii, ktorá nevyzerala veľmi priaznivo, do Glasgowa vybrali. Tvrdím, že Boh chcel, aby sme na šampionát išli a chcel, aby sa to takto udialo. Samozrejme, za titulom je obrovské množstvo roboty, ktorú moji tréneri Naďka Bendová, Robo Kresťanko i fyzioterapeutka Janka Závacká odviedli pred každým mojím glasgowským behom. K pohode výrazne prispela i spolupráca a komunikácia na diaľku s mentálnym koučom Patrikom Bednárom. Do Glasgowa som išiel s úplne iným pocitom ako za normálnych okolností...“

Možno to takto bolo lepšie, vyhli ste sa úlohe vážneho medailového ašpiranta...

„Súhlasím, eliminoval som veľký tlak, keďže by som patril k favoritom. Vzhľadom na problém so svalom som od seba nečakal nič extrémne a – dobre to dopadlo.“

Vrcholom atletického leta 2019 budú MS vo veľmi špecifických podmienkach v katarskej Dauhe na prelome septembra a októbra. Na čo si na šampionáte trúfate?

„Ak splním kvalifikačný limit a dostanem sa do Dauhy, rád by som zopakoval londýnske semifinále na 200 m spred dvoch rokov. Myslím si, že ak pobežím na úrovni vlaňajšieho slovenského rekordu 20,24 s, mohlo by to byť reálne. Na finále to asi stačiť nebude, ale človek nikdy nevie... Ale najprv musím splniť limit 20,40, ktorý však nie je extrémne náročný.“

Štartovali ste už na MS, ME, vonku aj v hale, ste halový majster Európy, ale účasť na olympiáde vám v športovom životopise chýba. Zmení sa to o rok? Bude ťažké dostať sa do Tokia?

„Bude! Limit na priamy postup 20,24 s je nesmierne tvrdý, ale taký čas som už dosiahol. Ak pôjde všetko podľa plánov, mám na to, aby som tento čas zopakoval a získal tokijskú miestenku. Ak mi to nevyjde, myslím si, že sa medzi 56 účastníkov zmestím na základe renkingu. Na stovke to vyzerá horšie. Limit 10,05 s je pre mňa asi v nedohľadne.“

Foto
Pavol Uhrin

Je pre vás veľmi dôležité dostať sa do Tokia?

„Olympijské hry sú môj veľký nesplnený atletický sen a cieľ. Zažil som univerziádu, ale olympijská atmosféra je predsa len niečo iné. Keby som splnil limit už v tomto roku, bolo by to skvelé. Na Tokio by som sa mohol potom v pokoji pripravovať celý rok.“

Jeden sen – bežať s Boltom – sa vám splnil na Zlatej tretre 2017 na Jamajčanovom  rozlúčkovom európskom turné. Ako si spomínate na tieto preteky?

„Na skvelú atmosféru bezprostredne pred štartom stovky nikdy nezabudnem. Hlásateľ vyslovil moje meno, štadión zaburácal. Vzápätí zaznelo Usain Bolt – bežal vo vedľajšej dráhe – a publikum šalelo. Samotný beh si veľmi nepamätám, po štarte už nič nevnímate. Bolt vtedy vyhral za 10,06 s, ja som bol o dve desatiny pomalší a skončil som štvrtý. Avšak to, čo sa dialo pred behom, a čo nasledovalo po ňom, je zážitok na celý život.“

Šprintérska kariéra nie je zvyčajne taká dlhá, ako povedzme vytrvalecká. Máte 22 rokov, čo si myslíte, dokedy sa budete venovať vrcholovej atletike?

„Ak ostanem zdravý, rád by som vydržal do tridsiatky. Ak však budem behať dvojstovku aj potom za 20,30 a budem plniť nominačné kritériá na ME či MS, nevidím dôvod nepokračovať ďalej. Atletika ma zatiaľ baví, no viem, že prídu aj chvíle, keď sa budem premáhať, aby som znova začal s prípravou a opäť podstúpil ťažkú drinu.“

Máte už predstavu, aký život chcete žiť po atletickej kariére?

„Nejakú už mám: počas kariéry by som chcel doštudovať, no a po jej skončení pôjdem pracovať a založím si rodinu. Chcem však ostať pri atletike, pomáhať talentom  v našej akadémii tak, ako pomohli mne Naďka s Robom.“

Na fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave študujete telekomunikácie. Prečo ste si vybrali práve tento odbor?

„Pôvodne som začal na Fakulte informatiky a informačných technológií STU, ale na môj vkus tam bolo priveľa programovania a ja som sa chcel venovať sieťam a ich spravovaniu. Preto som zmenil fakultu. Hoci máme viac matematiky a fyziky, toto mi sedí viac.“

Trénerka Bendová tvrdí, že zapájanie, spojazdňovanie a oprava elektroniky v jej domácnosti je vaša parketa...

„Snažím sa pomáhať, baví ma to. Najmä, ak si viem s problémom poradiť. Keď ho však svojimi vedomosťami nedokážem vyriešiť, hnevá ma to. Ešteže sa to nestáva často.“ (smiech)

Apropo Naďa Bendová: s trénerkou máte veľmi dobrý vzťah, priznala, že vás dlho brala ako svoje ďalšie dieťa. Keď však do vášho tímu prišiel mentálny kouč Patrik Bednár, „mama“ musela z fiktívnej trénerskej lavičky odísť a ostala tam len trénerka... Je to takto lepšie?

„Rodičovského pohľadu na mňa sa asi nikdy nezbaví. Keď bude vidieť, že sa na tréningu trápim, stále tam ostane aj akoby pohľad mamy, ktorá nechce, aby jej dieťa trpelo. Dôležité však je, aby aj ona mala trochu direktívny prístup a dívala sa na veci s nadhľadom. Nesmie na tréningu ustúpiť, ak cíti, že plán dodržím, hoci ja nie som o tom presvedčený.“


HISTORICKÉ MÍĽNIKY

VOLKO JE PRVÝ SLOVENSKÝ...
... finalista v šprinte na halových ME (Belehrad 2017 – 60 m)
... medailista (striebro) v šprinte na halových ME (Belehrad 2017 – 60 m)
... individuálny majster Európy v šprinte (Bydgoszcz 2017/ME „23“ – 200 m)
... semifinalista v šprinte na MS (Londýn 2017 – 200 m)
... finalista (6. miesto) v šprinte na halových MS (Birmingham 2018 – 60 m)
... halový majster Európy v šprinte (Glasgow 2019 – 60 m)


Netajíte sa tým, že vo vašom súkromnom živote hrá dôležitú úlohu viera. Zohráva nejakú úlohu aj v športovom?

„Myslím si, že áno. Je to môj pevný oporný pilier. Veľmi mi pomohla na halových ME v Glasgowe. Bez viery by som nebol schopný nastúpiť na štart a tobôž vyhrať. Vďaka nej ľahšie prekonávate ťažké obdobia, ale pomáha vám, aj keď sa darí.“

Pôsobíte ako skromný mladý muž. Viete sa však aj trochu odviazať a „rozpumpovať“ zábavu?

„Áno, ale nie som žiadny výstredný párty ,man´. Obľubujem komornejšiu zábavu, pričom pokojne môže byť vtipná. Sem-tam s kamarátmi povyvádzame hlúposti, ale vždy s mierou. Nie som chuligán, ktorý ničí všetko, čo mu príde do cesty.“

Jánovi Volkovi robili počas fotenia titulky magazínu Olympic.sk psoločnosť štvornohí šprintéri Pablo a Bessy, anglické chrty z chovateľskej stanice Elegance In Motion. "Hoci tieto psy sú určené skôr na šou než na dostihy, tiež dokážu vyvinúť vysokú rýchlosť, až okolo 60 km za hodinu," prezradila ich majiteľka a chovateľka Petra Masarovičová. Po pretekoch sa zo súperov stali okamžite priatelia.
Foto
Pavol Uhrin

O vás je známe, že dlho bez tréningu nevydržíte. Ak však máte voľno, ako najlepšie relaxujete?

„Rád sa stretávam s priateľmi, ktorých počas roka vidím zriedkavo. Takisto sa snažím byť čo najviac s rodinou. Žiaľ, pre športové povinnosti svojich najbližších trochu zanedbávam, z čoho nie som vôbec nadšený. Mám veľmi rád hory – skvelý relax je pre mňa oddych u nás na chate na Donovaloch či u Bendovcov v Osrblí. Je tam úžasný pokoj, čo mi vyhovuje.“

Ste nesmierne populárny: kde sa zjavíte, ľudia sa s vami hneď fotia, pýtajú si autogram. Ako zvládate popularitu, nie je pre vás už otravná?

„Zvykol som si na ňu a snažím sa fanúšikom vyhovieť. Zatiaľ to zvládam, ale keď je to na nejakej akcii už trojstá fotka, je to dosť únavné. Preto na niektoré chodím radšej inkognito.“

Ste v neustálom kolotoči: tréningy, sústredenia, súťaže a k tomu štúdium na univerzite. Nechceli by ste žiť radšej život bežného slovenského vysokoškoláka?

„Nie! Nechcem nikoho uraziť, ale netúžim byť súčasť priemerného davu. Mne nejde o to, aby som bol slávny, ale chcem si splniť si svoje ciele a sny. Atletika mi takúto možnosť ponúka. Športový život za obyčajný študentský by som určite nevymenil. Takto je to oveľa pestrejšie.“