Svetový deň fair play sa oslavuje 7. septembra, ale fair play má byť celoživotným princípom
Dňa 7. septembra v Bruseli sa už po štvrtý raz konajú oslavy Svetového dňa fair play. Vyhlásenie Svetového dňa fair play iniciovala belgická organizácia Panathlon Wallonie-Bruxelles. Koordinuje ho v rámci celosvetového partnerstva medzi Európskym hnutím fair play (EFPM), Medzinárodným výborom fair play (ICFP) a organizáciou Panathlon International.
Športové federácie, výchovno-vzdelávacie organizácie, rôzne spolky aj spoločenské združenia sa v tento deň ešte väčšou mierou snažia prezentovať svoje projekty a akčné programy, vyznačujúce sa vysokou spoločenskou pridanou hodnotou, ktorú zahŕňa univerzálny výraz FAIR PLAY.
Výraz fair play nesmie zostať prázdnou frázou, musíme ho naplniť zmysluplným obsahom. Ale pravdu povediac, ešte lepšie by bolo, keby sme hnutie fair play nepotrebovali vôbec. To by znamenalo, že hodnoty, ktoré šíri a chráni, by mali byť zakódované v našich génoch. V každom nás by mal byť jeden neviditeľný rozhodca, ktorý preverí naše činy a opýta sa nás: čo si dnes urobil v záujme iných?
Ale žiaľ, tak ako v mnohých oblastiach, je realita iná.
Klub fair play SOŠV vyzýva jednotlivcov i subjekty o zaslanie návrhov na udelenie ocenení fair play za rok 2023. Ceny fair play sú pre tých, ktorí sa v športe, ale aj v bežnom živote riadia základnými pravidlami čestnosti, slušnosti, rešpektujú písané aj nepísané pravidlá, odmietajú násilie a doping, venujú veľkú pozornosť mládeži, vštepujú jej pravidlá fair play a sú jej vždy vzorom. Cieľom tohto vyznamenania je predstaviť ľudí, ktorí ak narazia na križovatku, či v športe alebo v každodennom živote, sú schopní voliť správne rozhodnutia.
Dlhé roky som vášnivo a s veľkou láskou pestovala šport Coubertinových predkov - troch nebojácnych, statočných a čestných mušketierov Porthosa, Athosa a Aramisa a ich druha d'Artagnana. Nepochybne moju životnú filozofiu do značnej miery ovplyvnil šerm, ktorý považujem - ospravedlňujem sa svojím športovým kolegom – za najkrajší šport.
Šerm je jeden z najstarších olympijských športov. Preto ma neskutočne mrzí, že do povedomia zástupcov masmédií, ale aj širokej verejnosti sa dostal v poslednom období len vďaka škandálu medzi ukrajinskou reprezentantkou Oľhou Charlanovou a v „neutrálnych farbách“ vystupujúcou Ruskou Annou Smirnovovou. (Aby som bola úprimná, Oľhinu reakciu, keď miesto podania ruky len ťuknutím zbrane pozdravila na záver zápasu svoju súperku, plne chápem.)
Našťastie ďalšie hanebné príbehy, ktoré sa odohrali na tých istých MS koncom júla v talianskom Miláne, sa nedostali do vedomia športových fanúšikov a odborníkov. Viaceri arabskí šermiari sa stiahli z majstrovstiev sveta, aby sa vyhli duelom s Izraelčanmi. Iracká šermiarska federácia vo svojom vyhlásení uviedla: „Odstúpenie našich šermiarov im sťažuje cestu kvalifikovať sa na olympijské hry 2024, ale silné národné princípy sú cennejšie ako všetky šampionáty.“
Stále si myslíte, že šport a politika sú dve samostatné, nezávislé jednotky a športový svet je politicky neutrálny? Alebo, že športovci a športové hnutie žijú v izolovanej bubline?
Dovoľte mi porozprávať ďalší príbeh, ktorého svedkom bol môj trénerský kolega Dávid:
Šermiar má prísť na planš pripravený. To znamená kompletne oblečený, pričom má náhradnú zbraň a elektrickú šnúru. V opačnom prípade dostane žltú kartu (to je ako výstraha, bez trestného zásahu). Pri každom ďalšom previnení je ocenený červenou kartou, čo je už trestný zásah (čiže normálny zásah)...
Chalan z Iraku prišiel na planš napoly vyzlečený. Rozhodca mu dal „žltú“ ako výstrahu. Obliekol sa, no nedal si spodnú vestičku. Dokonca to ukázal aj rozhodcovi, ktorý mu teda dal „červenú“. A pretekár z Iraku prehrával 0:1. Ospravedlnil sa, obliekol si spodnú vestu a prišiel k rozhodcovi na kontrolu zbraní. Prvá zbraň bola pokazená a tak dostal ďalšiu „červenú“. Stav 2:0 pre súpera. Ani ďalší fleuret nefungoval. 3:0. A potom ešte dvakrát to isté. Napokon sa teda zápas skončil 5:0 (v skupine sa šermuje do päť), pričom všetky zásahy boli dané ako trestné bez toho, aby zápas vôbec začal... Keď sa zápas skončil, myslím si, že chalan z Iraku plakal...
Kým okolo nás existujú také a podobné príbehy, hnutie fair play musí existovať. Mladým musíme zdôrazňovať neúnavne a neprestajne hodnoty, ktoré výraz FAIR PLAY v sebe skrýva: vzájomná pomoc, úcta k druhým, empatia za každých okolností, potrebná odolnosť po neúspechu či prehre.
Musíme neustále vychovávať deti, ale aj dospelých, aby pochopili, že na žiadnom podujati počas počúvania hymny ktorejkoľvek krajiny nemôžu pískať a hulákať, ale majú s úctou a s rešpektom počúvať. Aby neurážali hráča, ktorý má inú farbu pleti, aby pochopili, že nenávisť voči druhým v dôsledku ich rasovej, náboženskej či etnickej inakosti nikdy nie je správnym riešením. Aby prejavili úctu k druhému, úctu k jeho snahe podať co najlepší výkon. S vedomím, že všetci sme si rovní, rovnako sa smejeme, plačeme, tešíme sa a zároveň sme všetci iní.
Túto rôznorodosť spoločnosti musíme vnímať ako obohacovanie nášho života so zaviazanosťou k spoločným hodnotám, lebo ináč naše spolunažívanie nemá zmysel.
